Vonku ani pekne,ani škaredo.
Nestíhala som do školy,ako vždy.
V škole nič zaujímavé alebo obyčajné.
S kamarátmi sme sa dohodli,že pôjdeme večer von.
Do mesta ako každý piatok.
Rozhodli sme sa to spojiť s kúpou darčeka pre Silviu,keďže na druhý deň (sobota) mala mať narodeninový mejdan.
Najprv sme sa (ja,Meggs,Rišo a neskôr aj Kristián) vybrali kúpiť už spomínaný darček.
2 rybičky,akvárium a jedlo pre Lyžičku a Ludského (tak som nazvala tie rybičky).
Potom sme sa celým mestom trepali aj s darčekom sadnúť niekde do kaviarne.
Rozhodli sme sa pre kaviareň Za siedmimi oknami.
Prišli sme,vyzliekli bundy a sadli si.
Hneď na to povedal Rišo s Meggs,že majú chuť na čínu.
Keďže ja som od toho tiež nemala ďaleko,obliekli sme si opäť bundy a mierili rovno do čínskeho bufetu.
Každý si objednal niečo iné.
Za chvíľu sme mali prázdne taniere a dobíjali svoje drinky.
V tom niekto vošiel.
Chlapec.
180 centimetrov.
75 kilogramov.
Spoločensky unavený.
Nazlostený.
Ja jediná som sedela tak,že som videla čo sa deje.
Ale počuli sme to všetci.
Predavačka sa ho pýtala čo chce,na čo jej on odpovedal prúdom nadávok.
Vedela som,že v tento večer sa nič dobré nastane.
V hlave som mala len Kristiána.
Mal tu za nami prísť.
Ale jeho delil od nás ten muž.
Muž s výzorom skinheada.
Vlastne skôr chlapec.
Predavačka zavolala šéfa.
Scéna sa opakovala ale s iným koncom.
Pýtal sa ho čo chce.
Muž dal ruku za pult a povedal:,,Život."
Postavila som sa.
Uvedomila som si,že sa trasiem.
Rišo nám potichu hovoril aby sme šli preč.
Ale ako?
Medzi dverami a nami stál opitý muž.
Sadla som si.
Neuvedomovala som si čo robím a nedokázala som nič povedať.
Vo vrecku mi začal zvoniť mobil.
Nešlo mi vytiahnuť ho tak rýchlo.
Ruky sa mi triasli.
Muž sa otočil.
Zamieril k nám.
Vedela som,že mi telefonuje Kristián.
Mám na neho iný vyzváňací tón ako na ostatných.
Postavil sa pred náš stôl.
Pozeral sa na mňa.
Stála som pri ňom najbližšie a ani ma nenapadlo cúvnuť.
Zdvihla som mobil a trasľavým hlasom povedala:,,Prosím."
,,Už som tu,.Počkajte ma v bufete."
,,Nie!...prídeme po teba na zastávku.Počkaj nás tam."
Zložila som.
Začali sme sa obliekať.
Muž asi nečakal takúto reakciu.
Zaskočilo ho to a cúvol.
Opäť sa obrátil na predavačku a šéfa.
V tom vybehol z kuchyne čínsky kuchár,nižší než ja a za pol sekundy ho zložil na zem.
Vyhnali ho von.
Bol lepší ako Jackie Chan.
A to nepreháňam.
Muž sa vrátil ešte aspoň 5 krát.
Potom ho to prestalo baviť a zamieril do vedľajšej predajne.
Bolo mi ich ľúto ale vtedy som sa viac bála o životy svojich priateľov ako o životy úplne cudzích ľudí.
Potom sme sa všetci (tentokrát aj s Kristiánom) vybrali odreagovať do baru,kde sme v kľude strávili zvyšok večera.
Pomaly sme sa z toho spamätávali.
Je zvláštne,že v čínskom bufete nám išlo o život a v bare sa nám nič nestalo.
Bola to náhoda,ja viem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár