Po nejakom čase sa konečne zobudil. Tešila som sa ako malá, pobozkala som ho, on ma objal a potom sa otočil chrbtom (vedela som že to má rád) tak som ho iba obímala.
Ale po chvíli jeho nezáujmu mi to začalo byť ľúto,a tak som sa snažila zachrániť situáciu. Moja ruka smerovala smerom dolu...no vtom ma zastavil. Nevedela som čo mám robiť a tak som iba ležala.
A čo ho dnešné ráno zaujímalo? koľko je hodín aby mohol už ísť domov. A tak moja snaha skončila...
Celý deň som premýšľala čo to malo znamenať, či všetky tie slová ako by ma chcel mať každé ráno pri sebe sú klamstvom? Či mu to nebolo Ľúto? Ľúto preplytvanej spoločnej chvíle, možno nie tak výnimočnej ale predsa našej....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár