Dnes sa mi s tebou snívalo maťko... Chýbaš mi- ale už iba ako kamarát... Ale nie tak veľmi, iba trošku. Mrzí ma veľmi ako to je. Nie že som sama, ale to aký máme vzťah. Cítm sa tak, akokeby som iba ja chcela naše kamarátsvo. Nezavoláš, nenapíšeš, nič... A ja? Ja denno-denne rozmýšľam nad tým ako sa máš, čo robíš, či si v škole, či piješ, či si OK... Prečo nenapíšeš? Prečo každé stretnutie musím iniciovať ja ? Mám ti dať pokoj a zabudnúť? Je to to čo chceš? Otravujem ťa?

Ja to nechcem zahodiť... Máme potenciál A aký veľký... Sám si vravel že chceš veľmi aby sme boli kamaráti... Vieme o sebe všetko, poznáme každý náš pohľad či úsmev. Ale ajtak neviem čo cítiš teraz... Je to celkom zavádzajúce... Na jednej strane dobre viem, že nezvykneš nikomu písať sám od seba ale an druhej si poviem, že ja niesom nikto. Som niekto koho poznáš detailne.

Áno, dnes je jeden z tých ťažších dní... ale čo už... Veľmi by som chcela aby si si to prečítal ale asi to nerobíš... Neviem či ti mám napísať a snažiť sa o otvorený rozhovor (na to sa príliš bojím negatívnej odpovede) alebo čakať alebo čo ...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár