Moje posledné narodeniny boli tiež iné, iné ako tie ostatné. Keďže som mal vtedy kopec iných starostí, pripravoval som sa na súťaž, robil veci do školy a riešil zopár zmien ohľadom práce, na prípravu narodeninovej oslavy nebol čas.
Preto ma aj veľmi prekvapilo, aký super narodeninový darček som dostal. Nič som nečakal, neplánoval, išiel som si len do obchodu nakúpiť a vtom to prišlo... cievna mozgová príhoda (mŕtvica).
Neuvedomoval (a stále si ešte celkom neuvedomujem) vážnosť situácie. Cítil som sa vtedy veľmi super, až mi bolo blbé niekoho prosiť o zavolanie sanitky, len som nevedel udržať rovnováhu, ako keby som bol trochu pripitý. Prvých pár dní v nemocnici bolo príšerných. Môj zdravotný stav bol po pár hodinách v poriadku, tak to vyzeralo, že ma o pár dní pustia. Stále som dúfal, že stihnem súťaž, na ktorú som sa tak dlho pripravoval.
No po niekoľkých ďalších vyšetreniach sa ukázalo, že ma tak skoro nepustia a moje plány, na ktorých som tak dlho pracoval, pomaly mizli. Vždy som patril k tým proaktívnejším, mal veľké sny, no všetko je preč. Žiadny výhra v súťaži, žiadna stáž cez leto v zahraničí a dokonca aj školu si budem musieť pravdepodobne o rok predĺžiť.
No človek sa s tým veľmi rýchlo zmieri a prehodnotí priority. Všetko toto mi bolo jedno a napr. namiesto môjho nepostúpenia v súťaži ma štvalo, že nepostúpil ani kamarát, ktorý na tom so mnou pol roka pracoval a dal tomu veľa voľného času.
No toto boli všetko len také krátkodobé, menej významné ciele, na ktorých veľmi nezáleží. Ťažká chvíľka nastala až neskôr. Čakal som na vyšetrenie, v čakárni som sa nudil, na papieri bolo jedno slovíčko, ktorému som nerozumel, tak som si ho vyhľadal na googli... Na to, čo som tam našiel, som vôbec nebol pripravený, demencia (asi sa to nepotvrdilo, nikto mi k tomu nič nepovedal). Aj keď som flegmatik, chytila ma vtedy strašná depresia. Znamenalo by to nielen rozplynutie tých menej významných cieľov, ako je dokončiť školu, no nestihol by som si ani založiť rodinu, vychovať deti, vybudovať kariéru... a toto ma 2 dni veľmi sralo.
No môj trojtýždňový pobyt v nemocnici nebol až tak zlý, dalo mi to aj veľa dobrého:
- vynikajúca zdravotná starostlivosť, lekárka mi síce povedala, že sa s niečím takým ešte nestretla, no absolvoval som kopec vyšetrení, všetci boli ku mne milý a fakt sa snažili
- na izbe sa mi vystriedalo veľa zaujímavých pacientov, profesor, manažér, či podnikatelia... bolo veľmi zaujímavé počúvať ich životné príbehy a rady
- utužilo to kamarátstva a rodinu. Nečakal som, že ma toľko kamarátok príde pozrieť, aj keď vôbec nemuselo. Kamaráti so mnou boli nie preto, že by museli, alebo z toho niečo mali, ale preto, že so mnou chceli tráviť čas, zlepšiť mi náladu. Dokonca si všimli, že som sa dlho neukázal, tak ma dali hľadať ako nezvestného polícii
- v práci to bolo taktiež milé, nedal som nikomu nič vedieť (nemal som telefón), tak som tam išiel s tým, že ma vyhodia (alebo dám výpoveď sám). Namiesto toho mi môj stôl podržali a boli by radi, ak by som tam ešte ostal. Spolužiaci sa tiež zachovali výborne, poskytli mi všetky možné materiály, pomoc
Celá táto situácia veľmi zmenila moje priority a aj keď ešte neviem, čo bude ďalej, som rád, že som stále tu, že nemám žiadne následky a že sa cítim zdravo.
A nakoniec moja rada pre vás: Nestresujte a nepracujte toľko, treba si nájsť čas aj na seba. Trávte viac času so svojimi kamarátmi, rodinou(prípadne rodinu založte) a robte to, čo vás baví
Denník
Komentuj
3 komenty k blogu
1
inversi
30. 3.marca 2015 11:09
držím palce
Napíš svoj komentár