Spomienky

Nechápala čo sa deje... Krásne dlhé vlnité vlasy, gaštanovej farby, veľké hnedé čokoládové oči, s ktorých vyžarovala láska a šťastie ohraničené hustými a dlhými mihalnicami, proste malé pôvabné dievčatko. Tešila sa lebo cestovala autom cez krásnu krajinu len nechápala prečo jej hovoria, že k novému „domovu“ len nevedela prečo, veď všetko mala; kamarátov, ktorý ju ľúbili...Jej mama by určite nedovolila aby ju odviezli ..jej mama, jej pôvabná stále krásna mama, Vyžarujúca láskou a teplom domova. Milovala ju . Pri týchto úvahách zosmutnela a nenávidela celý svet, spomenula si na to opäť, na ten hrozný deň ...Na ten upršaný deň keď jej rodičia zomreli pri autonehode, mala ho navždy zapísaný v pamäti, lebo ona to vedela, videla v sne, že sa to stane. Nikto jej neveril.
Odvliekli ju do obrovskej budovy, do jej nového „domova“ stále sa pýtala prečo no nikto jej nič nepovedal, len na ňu ľútostivo pozerali a vraveli, že všetko bude dobré... No nič nebolo dobré už nikdy viac. Mala izbu s 5 dievčatami, bola zvyknutá na taký život veď od 7 rokov bývala na internátnej škole. cez víkendy sa o ňu starala jej stará mama. Jediná jej ešte ostala. Ale táto izba bola iná. Bola smutná, jej steny boli presiaknuté smútkom, slzami...a bolesťou.

Teraz to už vedela. Pochopila prečo sa ocitla na takom mieste, zas mala ten sen vedela čo sa stalo, ne nechcel asi to pripustiť. Bol to sirotinec!! Jej babička umrela. A jej už nikto neostal... 11 ročná a úplne sama.. Nie nechcem, jej vnútorný hlas kričal...Preplakala večnosť...Keď zrazu prestala, už nemala slzy. Zo šťastného dievčatka, ktoré si stále niečo pospevovalo sa stalo zarmútená, vychudnutá...duša... Inak sa to nazvať nedalo, pohľad na ňu bol hrozný.
Prežila svoje detstvo na najhoršom mieste kde len mohla...nemala kamarátov
Ako 17 ročná som to už nevydržala a chcela ujsť z toho hrozného miesta ktoré ju len trápilo. V noci keď všetci spali vzala si svoj skromný kufrík, v ktorom som mala len zopár vecí na oblečenie, kefu na vlasy a zrkadielko, ktoré mi daroval otecko k 6 narodeninám, k posledným ktoré s ňou bol. Opäť si spomenula na ten hrozný deň, deň keď o nich prišla. Po tvári sa jej kolúľa slza. Chrbtom dlane si ju utrie a pokračuje. Na chodbe bola tma posvietila si na cestu zapaľovačom. Áno už len zopár krokov a som vonku pomyslela si. Áno som vonku !! Cez záhradu priam letela, už sa chcela dostať za múry toho odporného miesta. Keď prešla cez bránu nevedela kam ďalej, utekala ako len vládala a zrazu sa ocitla v lese....

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu