čo si mi nenápadne podsúvala nádeje a istotu no mne sa zrazu zatvárajú oči a opäť mám chuť vrátiť sa niekde na začiatok a žiť ako predtým.
Pochybujem o tom či táto zmena alebo skor zdržanlivosť stojí za to a aj keď to prinieslo svoje výsledky a vyhrala som, nepocitujem to.
Hľadala som záchrannú ruku, redbull na povzbudenie ducha aj tela, pozitívum v probléme, možné riešenie.
A zistila som, áno som naprogramovaná.
Možno som šedý priemer,ktorý nevymyslí liek na rakovinu nezdokonalí gramatiku a ani nebude nástupcom newtona, ale viem, že príde čas keď pre niekoho vystúpim z radu .. zdvihnem hlavu, usmejem sa a on mi povie že tadiaľ cesta nevedie.
Raz zistíme že sme naprogramovaní spoločne, len si musíme navzájom vymeniť olej, tak sa stretneme za závesmy všetkého a budeme sa tváriť že sme prví roboti ktorí poznajú city.
áno, všetci sa potrebujeme skrývať.
Všetci sme rovnakí.
Tak sme opäť zašli za tie závesy, s úsmevom pretože to tak má byť.
Sadla som si a ty si mi z pamäte vymazal ten včerajšok, sebe si pár údajov nechal, pretože jeden z nás si to predsa musí pamätať.
Strácam svoju osobnosť ani neviem ako...
Vyčítal si mi pár vecí, rozprával si niečo o tom že všetko sa dá zmazať ale je na tebe čo presne to bude...veľa si rozprával.
Tak som vyšla s úsmevom, pretože si to tak chcel a vedela som že ty to ajtak vymažeš
A ja? Moj úsmev všetko pohltí..
Sme zostavení z rovnakého materiálu, šruby nás držia pokope na reovnakých miestach,mazanie pamäte máme nastavené na rovnakú dobu, riešenie situácií a predpoklady su taktiež rovnaké, tak prečo si mi zrazu takí cudzí?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lovinme
19. 2.febuára 2008 17:12
preco v tom vidim kusok seba..dost velky kus a nas obe sucasne... na seba si to viem vsadit..ale co sa tvojich vztahov tyka..co sa deje?
Napíš svoj komentár