Každý má právo na nejakú tú chybu, hoc je paradoxné že sme za ne patrične potrestaný.
No je odpustiteľné, ak človek nie je dokonalý. Svet by bol fádny, ak by sa pýšil dokonalými no predsa bežnými ľuďmi.
Dalo by sa vôbec hovoriť o ľuďoch? Snáď len roboti sú naprogramovaní slúžiť bez chýb.
No predsa nie sú úplní, keďže nemajú to čo človeka robí človekom, teda cit.
Aj z tohto sa dá usúdiť, že je lepšie byť obyčajným človekom, ktorý občas schybí .
Napriek tomu sa mnohí často náhlia za tou nedosiahnuteľnou, no vcelku tak zbytočnou dokonalosťou. Na úkor nej si nevšímame mnohé a pomerne mnohokrát si nasadíme ružové okuliare , ktoré nás vykresľujú lepším.
Vyčítame, ba až kritizujeme chyby iných a ani si neuvedomujeme že aj my sme tí, ktorí urobia niečo nesprávne, alebo jednoducho nemáme svoj deň.
Niekedy to prerastie do podoby, keď ľudia poukazujú na chyby iného a pri tom aj oni sami sú ich nositeľmi. Zdá sa to byť smiešne a možno by si každý z vás povedal, že vám dal najľahšiu možnosť obhajoby. Mýlite sa, šikovnejší to často krát vedia zaobaliť tak, že vám skutočne utvoria výčitky a vy sa nestihnete zaoberať jeho povesťou a obviňovať ho z rovnakého „zločinu“.
No z hľadiska akéhosi vylepšenia našej osoby je vcelku normálne všimnúť si chybu na inom a potom si uvedomiť jej pravú hodnotu. Myslím že sa ľahšie odstraňuje, keďže k nej máme väčší odpor.
Týmto som chcela poukázať na pravdivosť príslovia „V cudzom oku vidíš aj brvno, ale v svojom ani smietku.“ Po nadobudnutí istých životných skúseností rozvinieme svoju osobnosť a verím, že tým sa zmení náš postoj k chybám a budeme mať zdravý úsudok o svojom správaní.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale neviem to prislovie to nemá byť naopak?
Bo nedáva mi to zmysel takto... =D
Ale možno len mi nedopaľuje z tej horúčavy čo je vonku... =DD
A je to pekné...