Neboj, dievčatko moje, nevzdáme to...

Sedela na záchode a k tomu malému prúžku upierala všetko.
Zrak, telo, nádej, bolesť, stigma toho, ktorý jej nedovolil byť tým, čo tak moc chcela. Matkou.

Jeden prúžok.
Málo, prosím, prosím, ešte jeden. Čakanie bolelo, dávno zabudnuté stigmata sa vynárali, malé ale bolestivé, trhali všetko a ona nesmela vykríknuť.

Prúžok vyčítavo mlčal. „Prosím, ešte jeden...“

Žiarlila. Na všetky matky sveta, každú jednu nenávidela, milovala, obdivovala, chcela byť jednou z nich.

Nechcel jej to dovoliť. Hovoril: Sme primladí. Nemáme peniaze, o dieťa sa treba starať.“ Verila mu, asi má pravdu a s ňou lomcujú hormóny.

Čakala a dúfala. Dočkala sa. Opustil ju. „ Idem k nej. Čaká mojho syna“. Tá, čo údajne neexistovala, čo bola len výmyslom závistlivcov, tá, čo nevedel ani jej meno.
Padla. Nevládala, nemohla, tak odišla tak ďaleko, ako to len šlo. Tam, kde nikto nepoznal jej hanbu, kde jej ho nič nepripomínalo a kde nemohla vidieť, ako ona drží syna, ktorý mal byť jej.

Potriasla hlavou, vrátila sa myšlienkami spať. Rýchlo prešla všetky roky, ktoré ju už od toho delili,spomenula na muža, ktorý čakal na výsledok za dverami. V ruke držala ten maličký papierik. „ Prosím, ešte jednu čiarku. Zatvor mi ranu, prosím, zatvor to, dovoľ mi mať dieťa. On mi to dovolí, prosím, dovoľ aj ty.“

Prosila celou dušou, telom, všetkým, čo mala. Papierik sa jej vysmial ľahkým sfialovením a mlčal.

Postavila sa a papierik spláchla. Pozerala sa ako mizne vo vode a cítila, že zase sklamala.

Pre neho nebola dosť dobrá. Teraz to už je a ona to nedokáže, nedokáže! Vyšla von, čakal tam, hneď vedel, že ani tentoraz nebude otcom.

Objal ju okolo pliec, pohladil po vlasoch a vlastným dychom sušil tie pálivé slzy. „ Neboj, dievčatko moje, nevzdáme to“.

Jej duša sa prestala cupovať na márne kúsky a v končekoch prstov pocítila prílev malej nádeje.

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu