- Hej Alan! Zobuď sa! Ktosi nańho už po druhý raz zakričal. Najprv si myslel, že sa mu to sníva. Zamrmlal niečo v zmysle: - Dobuebajufpokoj... Prebudil sa až vtedy, keď ho nejaký tvrdý predmet zasiahol do brucha. Diamant. Alan precitol. Ešte stále bol v tom hnusnom obrnenom sklade na diamanty. Tieto sklady boli na pozemku štyri. Alan už štyridsať rokov robil nočného strážnika v jednom z nich. Mal sedemdesiat a pred dvadsiatimi rokmi mohol odísť do penzie, ale on poctivo strážil, a zaumienil si, že vo svojom sklade chce aj zomrieť. Zamyslel sa. Znovu zaspal vo svojom starom, 32-ročnom kresle, ktoré si umiestnil do centra skladu. Takto už nič neustrážim, pomyslel si. Mal by som už naozaj ísť do dôchodku. Z druhej uličky po jeho pravej ruke sa vynoril nejaký tieň. Alan sa otočil a zbadal svojho šéfa. Bol to zarastený vysoký muž, so zdravou stavbou tela a v najlepších rokoch. - Alan! - zakričal naňho znova. - Už tretí raz v tomto týždni si zaspal. Ak budeš takto flákať svoju prácu, pôjdeš do penzie! Alan sa začal rozpamätávať. Nezaspal. Omráčili ho. Z brucha mu trčal nôž. Tony Grace vybehol z uličky a pozeral na Alana. - Kto ti to urobil? - spýtal sa, keď zbadal tridsať a štvrť centimetrovú dýku, zabodnutú v jeho brušnej dutine najmenej do štvrtej pätiny svojej dĺžky, ak nerátame rukoväť. - Máš pravdu, zaspal som. Potom som sa zobudil na tlmené zvuky karbobrúsky a hlasné nadávky, asi to bolo po francúzsky. Ktosi musel vyvynúť veľké úsilie, aby sa sem dostal len pomocou karbobrúsky. Také skvelé technológie karbobrúsok dnes predávajú iba na čiernom trhu. Potom z tej istej uličky, ako teraz ty, vybehol nejaký chlapík a vrazil mi toto tu do brucha. A odvtedy si nič nepamätám ... - Alan povedal všetko, čo vedel. Zadíval sa Tonymu Graceovi do očí. Videl v nich niečo divoké. Odniekiaľ to poznal. Toto Tony Grace v očiach nikdy nemal. *** Neskôr, keď to všetko Tony Grace referoval na polícii, seržant ho pred koncom zastavil a spýtal sa: - Pane Gracei, dejte nám prosím kontakt na teho vašeho strážníka. Víte, ten co jste mne o nem hovorili. - Alan Rimels, býva na Legionárskej 16, tu v Ninlhtane. - Dikujem. - A ešte jedna vec, pán seržant. Postarajte sa prosím o to, aby sa to nedostalo do médií. Nech ten ničomník nevie, že už po ňom ideme. Tony Grace položil na seržantov pracovný stôl dvestodolárovú bankovku. - Ako záloha, - povedal. Poberal sa na odchod. Keď vychádzal od polície, ktosi ho schmatol pod krk, strčil mu čierne nepriehľadné vrece cez hlavu aby nevidel a vzapätí pocítil ostré pálenie medzi nohami. Vedel, že ho kopli do gulí, ale bol na to trénovaný. V zápätí mykol prudko a silno rukou smerom od seba a k sebe. Začul francúzsky hlas a vzápätí sa ozvalo: - Merde! O'la verta kuduro. Vurui e' mi re'sp. To musia byť naši zlodeji, čo ukradli dva a pol milióna v podobe diamantov zo skladu, pomyslel si Tony Grace. Copyright © Kubo2 Pokračovanie príbehu Blog 4 1 0 0 0 Komentuj