Kde mám penaženku?šramotila som v taške z ktorej je tažké vyloviť konkrétnu vec.Keď som ju našla pozrela som si odchody vlakov bolo 18:36 a vlak mal odchod 18:35. Hodila som papierik do tašky a postavila sa.
Keď som zodvihla hlavu videla som asi 20 metrov odomna stáť vysokého chalana z čiernymi vlasmi a bavlnenou čiapkou. Bol to Alex.Večne vysmiaty a optimistický Alex. Ani som neváhala a rozbehla som sa za ním on tiež pridal do kroku.
"Dlho sme sa nevideli Kristy"
"Trom mesiacom hovoríš dlho?...Však to je celá večnosť" Silno som ho objala a ukročila o krok späť.
"tuším si vyrástla"Zarehotal sa.... "Tak ten centimeter hore-dole to sa ani poriadne neráta" Sklopila som hlavu dole pozerajúc na jeho nohy.Postupne som očami smerovala vyšie.Zrak sa mi zastavil pri pekne vypracovaných rukách.Nikdy predtým som si toho až tak dobre nevšimla.Bola som ako zmrazená a oči som mala upreté na jeho ramenách Iba keď som na sánke pocítila studený dotyk jeho rúk.Zodvihol mi hlavu a uprene mi hľadel do očí.Kútiky jeho úst sa roztahovali a stahovali."Ideš somnou? Alebo si počkáš na ďalší vlak ktorý ide o hodinu?"
"Ak ti to nebude vadiť rada by som sa k tebe privtrela" Dotkla som sa jeho ruky a položila som ju na rozžeravené líce. Končekmi prstom ma jemne hladil a ja som bola myslou niekde preč.
"Kristy? ideme?" Stiahol si ruku z môjho líca a ukázal na auto za nami.
"Hmm,jasné ideme" Potriasla som hlavou a otvorila si dvere spolujazdca. "Ozaj,ďakujem"
Zasmial sa "Aspoň nepôjdem sám a mám to po ceste.A k tomu som úprimne dúfal že ťa tu stretnem" Pohli sme sa a odrazu ticho.Bolo počuť len tichý hluk motora.Trápna chvíľka.Povec niečo rýchlo nech to nezačne biť trápnejšie. Už som sa ho chcela spýtať no nejaké novinky no on ma predbehol.
"Čo kočka ako to ide s chalanmi,koľko ti to už je 19?"Pousmial sa a cítila som jeho pohľad na mojej tvári .Myhlo mi kútikmi.
"Som rada že si myslíš že mi je 19 tiahne mi na 18-ku " Zamlčala som druhú otázku. Asi si toho ani nevšimol.
Šibalsky sa usmial a odhrnul mi pramienok vlasov ktorý mi padal do očí.
"Ď-ďakujem, ale ty sa pochvál určite si mal zo 10 báb odkedy sme sa videli naposledy"
"Mýliš sa Kris,ani jednu ja si počkám na teba" Pozreli sme sa na seba a on mi položil ruku na kolen dvrátila som zrak a pozrela pred seba,strhlo ma akoby mnou prebehol nejaký zlý pocit .Zahmlelo sa mi pred očami a videla som len žlté svetlo."Kris si v poriadku?"Alex do mňa začal štuchať...."Áno,len zlý pocit ,prosím ťa pozeraj sa radšej na cestu" Odhrnula som mu ruku z kolena na radiacu páku.Otočila som si hlavu do okna a snažila som sa na neho nepozerať.."Prepáč Kris." Natiahol ruku ku mne a otáčal mi tvár k jeho."
"Už sme skoro tam " Zahemdžilo mnou .Stále som mala zlý pocit. "Alex zastaň vystúpim tu,stavím sa ešte v obchode za rohom. Ďakujem za odvoz." Chytila som rúčku na dverách. Auto zastavilo a pomaly som otvárala dvere.Chytil ma za plece" počkaj je neskoro odprevadím ťa."
Nie Alex určite sa už ponáhlaš a ja ťa len zdržujem ešte raz ďakujem" rýchlo som vybehla von z auta .Pred sebou som mala dlhú zebru.Také hypnotické pozerať sa na pásiky ktoré sa striedajú čierna z bielou.Alex na mna zatrúbil a ja som sa obzrela.Zazrela som len mihot jeho ruky keď som začula prudko brzdiť akési velké biele aut či mi úplne pálilo žlté svetlo obrovských svetliel. Odrazu som nevidela nič len tmu a okolo seba veľký krik.
"Kris,Kris...prebuď sa" Na moje líca padali teplé slzy . Moje oči sa snažili rozlepiť no nešlo to cítila som pálavu na celom tele.Ruky a nohy som mala ako nehybné no cítila som ich. Triasla som sa. Bála som sa že sa všetko skončí týžden do 18 a ja si ju nijak neužijem. Blíži sa môj koniec?...Strašne ďaleko som počula len tichučké Prepáč Kristy mrzí ma to Prepáč. Cítila som Alexov chladný dotyk ako mi držal dlane.Hukot sanitky bol prenikavý,strašne mi pištalo v ušiach ,ale aspon som vedela že ešte môj koniec nenastal. Ten anielsky hlas ktorý vychádzal z Alexovho hrdla ma posilnoval. Vždy som ho ľúbila, no on bol vždy ten obletovaný tak radšej nikoho nikdy neriešil.Ja som sa len nemo prizerala na tie úsmevy všetkých dievčat keď ho videli.A popritom trpela. On bol ten král a ja len šedé káčatko ktoré mu podalo pomocnú ruku keď to potreboval.Au ,niečo ma štiplo a už som nič nepočula,všade ticho.
pip-pip-pip-pip....
"Kristy,miláčik"....tento hlas poznám.Bola to moja mama.
"K-kde som to?" Dvíhala som si hlavu
"Kľudne lež si v nemocničnej izbe,pred tromi dnami si mala nehodu ".Poobzerala som sa po izbe a v kresle som videla spiaceho Alexa.Cítila som sa už lepšie tak som sa trošku podvihla.
"Mami,prinesieš mi vodu prosím ťa"Chytila som sa za hlavu lebo ma v nej pichl kolo nej som mala obviazané obvezy a na rukách kopec škrabancov.Z telom som radšej ani nehýbala.Jednu nohu som mala vydvihnutú ako bágrom.Privrela som si na chvíľku oči v tom som na líci pocítila zas ten studený dotyk.No neboli to ruky čo sa ho dotýkali ale tuho červené pery vtisnuté do mojich lícnych jamiek.
"Prepáčiš mi to niekedy? Nebiť mna tak tu teraz takto neležíš."
"Alex to je v pohode,stalo sa"
"Mrzí ma to nemal som po tebe vytrubovať je to moja vina." Z jeho hlasu bola cítiť úprimná ľútosť.
"Neospravedlnuj sa" Trošku som podvihla ruku a pohladila ho po vlasoch..."Prosím ťa podaj mi zrkadlo"Načahovala som ruku na nočný stolík."Zrkadlo som držala pevne v rukách no ten obraz v nom bol odpudzujúci pretaté obočie a kopec škrabancou od líc až k ušiam.Oči trošku spuchnuté a jedno ako naberá aj iné farby ako je tá pletová.Pustila som ho z rúk a zakrila si rukami tvár.
Alex mi ich opatrne odťahoval z tváre. "Pre mňa si krásna" Povedal a pobozkal ma na čelo.
"Prídem tak rýchlo ako sa to bude dať"Povedal Alex a zavrel dvere na nemocničnej izbe.Rozmýšlala som ako dlho tu budem prešiel ďalší den a mne sa zdá ako by to bol týžden. Au strašne ma rozbolel žalúdok.Také hnusné pichanie.Zrazu mnou lomcovala triaška a všetko naokolo sa mi staršne krútilo.ten prístroj cez ktorý som bola napojená vidával nepravidelné pípkanie. Okolo mna sa zhlúklo strašne veľa doktorov a snažili sa mi zachrániť život. S tých ich odborných pojmov som zachytila len že mám nejaké vnútorné krvácanie.Nič príjemné.No musela som bojovať zrovna teraz keď mám pre koho žiť,nesmiem odísť na onen svet. Už som nemohla ani nič vnímať bola som úplne bezvládna tie infúzie a inekcie čo mi popichali ma už omráčili úplne. Alebo to neboli inekcie a poberala by som sa na druhý svet? Nič som nepočula ani to nepravidelné pípanie,či doktorov.V diaľke som len začula niečí nárek ktorý sa čoraz viac zvyšoval.
To v predu je svetlo? taká prudká žiara,tie lúče mi vypalovali oči. No konečne som stála na zemy. Stále som bola v nemocnici. Asi tu nie som sama.Musím biť potichu.Posadila som sa na jedno z tých tvrdých operačných lehátok.
Zadívala som sa na tú druhú osobu.Tiahol z nej chlad,a zakritá bola až po hlavu.O nie.Žeby bola mŕtva? Alebo je to on? Keď som zrazu videla vysieť ruku a na nej bola zavesená retiazka presne takú ako som mala ja. Počkať tu niečo nesedí prečo má ta osoba okolo ruky omotanú moju retiazku? Lomcovala mnou panika.Bolo som celá stuhnutá.Pomaly som odokrila plachtu ktorou bola tá osoba prikritá.
Ostala som stáť a líca som mala preplnené slznými kvapkami. Je koniec.Moja rola v tejto poviedke zohrala svoju úlohu.Každá kapitola raz končí a prišiel čas aj na mna. Ležala som tam tak nehybne z úsmevom na perách.
Otvorili sa dvere tej miestnosti a dnu vošiel Alex. Moje slzy boli o to vrúcnejšie.Nemohla som ho objať a ani pritisnuť si pery na tie jeho .Boli sme od seba taký kúsok a predsa sme boli ďaleko. Položil mi na hrud lupienok z ruže a prstami mi prebehol po perách.Chcela som sa ho dotknúť no nešlo to pomaly som sa strácala.Akoby toto bol môj vstup do neba. Milujem ťa.Pobozkala som ho i keď on asi nič necítil,ľahla som si na miesto kde ležalo moje mŕtve telo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár