Slnko praží na moju tvár, oddávam sa vôni suchej trávi spojenej s pôvabnosťou prvých jarných kvietkov. Vetrík ľahko vanie, vtáčí štebot spríjemňuje moje blúdenie cez spleť myšlienok. Líham si do suchej trávi. Nádych, výdych, zelené bude ešte zelenším, hlavne že to biele, studené, vlhké už zmizlo. Roztopilo sa pomaly ako moje sny, z ktorých mám len kúsoček. Som smutná, cítim sa byť sama, pretože ešte vždy neviem, čo je to láska. Je súčasťou mojich snov, alebo je realitou, ktorú vidím veľmi hmlisto? Bádanie, stále o tom istom. Točí sa a padá, ako prúd čistej vody z vodopádu. Túžim smiať sa, vyčariť úsmev pre druhých, bez zábran. Chcem byť bezprostredná, bez predsudkov milovať život. Ale bolesť a sklamanie sa zakorenili niekde v hlbke mojej duši. Zalievam ich ilúziou, skresleným bytím, v ktorom je všetko tak, ako má byť. Burina obrástla moje Ja a ja hľadám únik z večnej nespokojnosti. Už viem, aké je to trpieť, ale nepoznám zmysel slova ľúbiť. Či aj trpieť, znášať bolesť z neprítomnosti toho druhého môže znamenať ľúbiť. Na lásku treba dvoch. Spojiť dve krídla, ktoré nadobudnú veľkú silu a vzlietnu. Vzlietnu až do výšin nebeskej slasti.

 Úvaha
Komentuj
Napíš svoj komentár