sťa vĺča hladné som si sýtil rudé pery.
Koruna vlasov dráždila sťa žltý zamat,
chcel som v nej vlastnú vášeň zdrviť, zlámať.
Hruď dmula sa...(Sme sadli v smaragd trávy),
vo mne sa vzbudil pocit divý, dravý!
Ten pocit večný, ktorý láka, láka
každého muža, hrdinu i neboráka,
ten pocit výbojný, čo cíti celé tvorstvo
i krásna gazela, i človek biedny, torzo,
ten pocit; milovať a zožať lásky dane
zakliate, sväté, hriešne, požehnané
a vysať všetko skvostné, čo mi môže dávať
hruď, ruky, oči, tela mäkký zamat:
rameno ovinúť kol mladej dievčej šije
a zlomiť slabý vzdor a splniť, ža čím vyje
a nedbať nič, že oko slzou daždí
a strhnúť so sebou, ta hroznej priepasti
a v momente tých mdlých a mĺkvychc minút
s posledným žhavým bozkom zhynúť...zhynúť!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár