Tomáško sa mi strácal pred očami. Stále z neho ubúdalo štastie, no hlavne zdravie. Už potreboval vozíček. Doktor mi stále tvrdí že ja už nemôžem mať deti. No môžem ale budú postihnuté. Chyba je vo mne. S tomáškom som ostávala doma, zatiaľ čo Peter zarábal peniaze aby sme niejak vyžili. Z môjho opatrovateľkého sa to nedalo. Blížili sa Vianoce. Trebalo darčeky. Len za čo? Nemáme peniaze. Mama mi nedá ani cent. Vnuka ešte nevidela.
Piekli sme koláčiky, Tomáš nakrivo vykrajoval : aspoň toto mu robilo radosť.
"Peter, Tomáškovi musíme niečo kúpiť." aj keď obaja sme vedeli že sme mu kúpili poriadne drahý vozík. Ale sú predsa Vianoce.
"Áno, tu je 50 eur, viac nemám niečo pekné mu kúp a kúp aj sebe, zajtra s ním zostanem doma.
"Ale vieš že ja nič nechcem!" namietala som.
"Áno viem." dodal s úsmevom.

Vybrala som sa do mesta. Nemohla som si dovoliť značkové veci ale zašla som do jedného malého obchodíka s peknými lacnými vecami. Tomášovi som kúpila modrý sveter a rifle, Petrovi košeľu. Ešte mi zvýšilo pár drobných tak som zašla do potravín na kapustu, klobásku, rybu bez kostí (Tomáš inú nemohol), zemiačky a zeleninku, ovocie a aby som potešila aj salónky.

Ach, Vianoce...

Pokračovanie!!

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár