deti mať nemohla.
Umývala raz svoju tváričku,
keď ju rak poštípal na rúčku.
"Kým sa rok rokom zíde, poviješ,
a veru štastná budeš."
A tak sa i stalo,
proroctvo sa naplnilo.
Dcéra sa im narodila,
dvanásť sudičiek mať povolala,
tá trinásta tak ostala.
"Ja jej múdrosť nadeľujem!
Štastie, zdravie, krásu,
hlavne lásku!"
Tá dvanásta povedala,
keď nečakaná návšteva došla.
"O pätnásť, na deň
zaspí princezná večným spánkom,
to jej ja prorokujem
ihlou ju pichnem!"
Hostina bujará, veď princezná
pätnásť rokov má.
Ihly boli skryté,
tromi plachtami prikryté.
Trinásta komnata,
na vysokej veži,
princezničku vábila,
rada by sa tam dostala.
Odkradla sa hore,
Ej, babenka už čakala.
"Naučím Ťa priasť moja milá,
poď len skús to."
Princezná nečakala,
na kolovrátku hneď robiť sa vybrala.
Bolo počuť už len tiché zastonanie,
a celým hradom sa rozlievalo tiché spanie.
Chýr sa o tom rozniesol veruže,
všetci chceli rozsekať divé ruže,
no oni len vysoké ako jedle tam stáli
nikto rozsekať ich nevedel,
no len jeden odvážlivec,
to mohol dokázať.
Švárny princ sa rozhodol,
Šípkovu Ruženku vyslobodiť.
Do hradu sa smelo dostal,
krásnu Ruženku pobozkal.
Kráľovsto ožilo,
náhle sa všetko prebudilo.
Všetci boli veselí,
či deti či dospelý.
A teraz zaznel zvonec,
a rozprávky je koniec.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Naozaj Skvelé