Tithonus
» www.online-literature.com/tennyson/730/...
Drevo práchnivie, drevo práchnivie a padá,
hmly plačú svoju nosnosť k zemi,
muž prichádza a obrába pole a leží dole,
a po mnohých letách zomiera labuť.
Ja iba, krutá nesmrteľnosť,
ničiaca: Pomaly slabnem v tvojich rukách,
tu na tichej hranici sveta,
bielovlasý tieň sa túla ako sen
večne tiché miesta na Východe,
daľeko skladané hmly a ligotavé haly rána.
Beda! na tento sivý tieň, jeden muž -
taký nádherný vo svojej kráse a tvojej voľbe,
ktorá ho spravila tvojím vyvoleným, že sa zdalo
jeho veľké srdce ako nikto iný než Boh!
Pýtal som ťa, "Daj mi nesmrteľnosť."
Potom dala si mi pôžičku moju pýtajúc sa s úsmevom,
ako bohatý muži, ktorí sa nestarajú o to, čo dávajú.
Ale tvoje silné Hodiny pobúrene plnili svoje želania,
a zjednávali ma a zohyzdili ma a spustošili ma,
a hoci ma nemohli dokončiť, nechali ma zmrzačeného
žiť v prítomnosti nesmrteľnej mladosti,
nesmrteľný vek vedľa nesmrteľnej mladosti,
a všetko, čo som bol, na prach. Môžeš milovať
ty kráska, spraviť nápravy, keď aj teraz,
blízko nad nami, strieborná hviezda, tvoj vodca,
žiari v tých plachých očiach, plných sĺz,
počuť ma? Nechaj ma ísť: vezmi si späť svoj dar:
Prečo by mal človek túžiť akokoľvek
sa líšiť od prirodzenej ľudskej rasy,
alebo obísť cieľ nariadenia,
kde by sa všetci mali odmlčať, ako je najspoločnejšie pre všetkých?
Jemný vzduch odvieva oblak bokom; tu prichádza
záblesk temného sveta, kde som sa narodil.
Znovu záhadný starý záblesk kradne
z tvojho čistého čela a z tvojich ramien čistých,
a pŕs tlčúcich so srdcom obnoveným.
Tvoje líca začínajú červenieť skrz šero,
tvoje sladké očí ožívajú pomaly blízko mojich,
už skôr oslepovali hviezdy, a divá čata
ktorá miluje ťa, dychtiac po tvojom jarme, povstaň,
a otras temnotou z ich nepresných hrív,
a dobi súmrak na popol ohňa.
Zdravím! vždy takto rastieš do krásy
v tichosti, než prišla tvoja odpoveď,
odišla, a tvoje slzy sú na mojom líci.
Prečo ma budeš vždy desiť svojimi slzami,
a rozochvievať ma, aby som nepovedal naučené,
v dňoch dávno prejdených, na temnej zemi, budeš pravdivá?
"Bohovia si nemôžu navrátiť svoje dary."
Zaiste ja! Zaiste ja! s akýmsi iným srdcom
v dňoch dávno prejdených, a akýmisi inými očami
zvykol som pozerať –ak som ten, ktorý pozeral -
jasný obrys formujúci sa vôkol teba: videl
zahmlené kadere v slnečných prstencoch
menili sa s tvojou mystickou zmenou a cítil moju krv
prúdiť prúdom čo pomaly sčervenal všetko,
tvoja prítomnosť a tvoje brány, kým ležím,
ústa, čelo, viečka, stávam sa horúco sentimentálny
s bozkami vinnejšími než polootvorené klíčky
v apríli, a mohol počuť pery, ktoré bozkali
šepkajúc neviem čo divoké a sladké,
ako zvláštna pieseň, ktorú som počul spievať Apolla,
kým Ilion ako zahmlená ruža vo vežiach.
Už si ma nedržala navždy na svojom Východe:
Ako dlho môže sa moja podstata miešať s tvojou?
Chladne tvoje ružovkasté tiene kúpu ma, chladné
sú všetky tvoje svetlá, a chladné moje zmraštené chodidlá
na svetle hranice, keď opar
odpláva z tých dymových polí vôkol domovov
šťastých ľudí, ktorý majú silu zomrieť,
a trávnatých mohýl šťastnejších mŕtvych.
Pusti ma a vráť ma do zeme;
Vidíš všetky veci, uvidíš môj hrob:
Obnovíš svoju krásku deň po dni;
ja zem v zemi zabudnem na tieto prázdne nádvoria,
a teba, čo sa navraciaš na strieborné kolesá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
zhodi, že ti ešte koment nenapísali xD