Ty vieš ,že som nikdy neodišiel ...(5)

Schádzala po kamenných schodoch. Na stenách si všimla police plne naložené knihami a rôznymi starými zvitkami.Na chvíľu sa zastavila a povzdychla si. Kedysi by sa sem zatvorila na niekoľko hodín a prezerala všetky knihy, no dnes je na to príliš nervozna. Tak rýchlo ako sa len dalo nasledovala priateľku ,ktorá šla pre nou, a ktorú už skoro strácala z dohľadu. Dobehla na koniec chodby a sklonila hlavu ,aby mohla prejst cez nízky rám dverí. Vošla do miestnosti o ktorej už veľa počula, ale nikdy v nej nebola. Nebol na to doteraz dôvod. Po toľkých schodoch si zadýchaná sadla do prvého kresla čo uvidela.

- Takže z toho čo si mi hovorila predpokladám,že to nie je len zdvorilostná návšteva?
- No vieš, bola by som prišla už skôr,ale keď až dnes to bolo také reálne, také naozajstné. Verila som ,že sa naozaj zjaví pred mojimi dverami.
- Keby som to tiež necítila tak ako ty, povedala by som ti na to ,že si príliš nahováraš a už ti to začína liezť na mozog.
- Ešte, že taká nie si. Viem ,že si jediná komu možem veriť.
- Ďakujem ti za dôveru, budem sa snažiť ju nesklamať.

Prehadzovala sa na posteli a v mysli si spätne prehrávala udalosti dnešného dňa. Domov sa vrátila niekedy na obed. Natrhala v záhrade čerstvé kvety do vázy a začala variť obed. Zanedlho sa ozvalo klopanie na dvere. Suseda. V srdci cítila sklamanie ,ale nedala to na sebe poznať. Pozvala ju dnu a polovicu poobedia strávila v jej prítomnosti.

Nakoniec musela uznať,že sa cítila príjemne, nemusela myslieť na svoj nepokoj a celkom sa bavila. Nebolo to síce ako za starých čias, keď tu stál po jej boku a všetko robili spolu. Chýbal jej. Chýbal jej natoľko,že už niekedy nevnímala samu seba alebo ostatných. V jej srdci sa usadil zvláštny smútok z jeho neprítomnosti. Z jeho fyzickej neprítomnosti. Vždy, keď zaspávala cítila ako sa jej jemne dotýka vánok a pohládza jej pery, cítila na sebe horúci dych no ,keď sa načiahla rukou oproti, nikdy tam nikto nebol.

K neskorému popoludniu až večeru sa stretla v záhrade so zapadajúcim slnkom. Vyšla mu v ústrety a ono sa k nej priblížilo. Vrhlo na ňu jeden zo svojich posledných lúčov a zapadlo za obzor. Schyľovalo sa k noci. Ešte stále bolo bezvetrie a na nebi sa začali objavovať prvé hviezdy. Všade bolo cítiť to nezvyčajné napätie. Bola pokojnejšia ,keď vedela,že sa o to Ester postará a že jej to zverila do rúk.

Neostávalo jej nič iné iba čakať a veriť,že jej tušenie je správne. Dnes to príde. Ešte nie je neskoro, ved dnešný den sa ešte neskončil...

Na pleci pocítila dotyk niečej ruky a tichý šepot.

Nikdy som neodišiel. Nie dobrovoľne. Dnes som dostal jedinečnú možnosť ti to povedať, prosím ver mi, že to nie je len tvoj sen. Chcem byt znova v tvojej blízkosti.Chcem ťa bozkávať a hladiť po vlasoch, rozosmievať ťa. Tak veľmi mi chýbaš. Myslel som si ,že keď odídem bude to pre nás oboch lepšie. Teraz viem ako veľmi som sa mýlil. . Chcem ťa zovrieť v náručí a už nikdy nepustiť.Urobiť ťa znova šťastnou. Prosím nájdi ma. Len ty to dokážeš.

Otočila sa no nikto tam nestál . V očiach sa jej leskli slzy. Rozbehla sa cestou k lesu ,keď do niekoho vrazila. Pozrela hore a zaslzene sa usmiala. Vedela,že to Ester zariadila ,aby s ňou dokázal nadviazať spojenie.

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu