Chcela by som byť takou malou hviezdou na oblohe, vnímať svet z výšky, neusmievať sa, neplakať, stáť na mieste a predsa vidieť svet zo všetkých strán. Vidieť dokonalosť človeka z vnútra a nedokonalosti z vonkajšej stránky. Čítať noviny s vyloženými nohami a tváriť sa že žiarim ako Paris Hilton v nóbl róbe.
Opäť hľadám význam toho čo píšem. Snažím sa v textoch nájsť zmyselnú líniu, ktorá mi akosi uniká pomedzi toľké písmenká. Realita sa stihla schovať pred zrakmi novinárov, a sen sa začal pomaly stávať tou nežne krutou realitou, ktorá sa vytratí po cvaknutí fotoaparátu.
Tiene ktoré sa skrývajú za oknom v noci, a tiene ktoré vidím pri pohľade za zrkadlo. Pri pohľade do spracovanej hmoty nehmotného kremíka v duši cynickej osoby ktorá hľadí na odraz svojej nedokonalej tváre v dokonalej myšlienke nezmyselnej otázky:
Som aspoň trošku krásna?
A znova hľadí za portál, akoby tam videla ľadovú Narniu na čele s milosrdným levom. Len ... Akosi skreslím realitu nereálnej krajiny ... S levom po boku kráľovnej ...
Dve odlišné postavy, osobnosti, tváre, názory, myšlienky a predsa jedno spoločné ... Život v krajine ...
Čo sa skrýva za bolesťou tieňov, ktoré nemo prenasludujú opitých chodcov ? Čo sa skrýva za tieňom, ktoré strašia tváre zrkadiel, a myslia si že sú prirodzené, ako ... Minerálka v pohári. Zadá sa mi nemožné, zazrieť tieň bez hmotnej úchylky, bez človeka, bez duše ktorej sa dá dotknúť ...
A predsa sa kdesi skrýva. Tieň za zrkadlom, zrkadlo za tieňom ... Hľadám v náručí dotykov obraz pre ktorý sa dá trápiť, ale nenachádzam nič, okrem smútku, ktorý je neskutočne krásny ...
Pozerám sa do zrkadla ako namyslená žena v konečnej kráse pána maliara.
A predsa vidím nedostatok, ktorý ma núti byť iba tieňom, za čelom tohto zrkadla ...
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár