Bol to dalsi novy pocit, ktory som nepoznala , zato tento nebolel, tento jemne hladil moju ubolenu dusu a zotieral mi z tvare vsetky slzy. Po par minutach, ked sa odo mna odtiahol, sa mi pery roztiahli do sirokanskeho usmevu. Chcelo sa mi spievat. Asi som sa zblaznila. Usmieval sa tiez.
, , Myslim, ze nepotrebujes, aby ma niekto zrazil k zemi.“
Pritulil si ma a hladil po vlasoch.
, , Nie, toto bolo uplne ine.“
, , Vidim.“
, , Hej, nepovedala som Ti nieco o tom lezeni do hlavy? “
, , Nepovedal som Ti, ze Ti to nemozem slubit? Ked ma tam tak pekne pustas.“
Stlacila som mysel. Chcela som mat nejake sukromie, aj ked som vedela, ze od teraz donho bude patrit.
, , Kolko mas rokov? “
, , Nehovorili Ti, ze pytat sa damy na vek je neslusne? Sice, Ty si tej slusnosti vela nepobral.“
Jemne ma stlacil.
, , Nechci vediet. Zlaknes sa.“
Opat ma jemne stlacil.
, , Tak dobre. Musi to byt na roky presne? “
Uz ma nestlacil, len povzdychol.
, , Dobre dobre, priblizne 212.“
Neveriacky na mna pozrel.
, , Tolko? “
, , Hm , hovorila som Ti, ze sa zlaknes.“
Pohladil ma.
, , Nezlakol som sa, ja som este starsi. Ale prekvapilo ma, ze na to nevyzeras. Pocital som, ze starnes pomaly, ale ze az tak pomaly...“
, , No dobre a Ty mas kolko? “
, , Na kolko vyzeram? “
, , Na 28, priblizne. Ale kolko mas realne? “
, , Prestal som to pocitat. Mozno nieco okolo troch – styroch stoviek. Asi je to velky rozdiel ze? “
S chuti som sa zasmiala.
, , Teraz ktory myslis? “
Este chvilku sme sa takto tulili, kym sme zapoculi na chodbe zvuky.
, , Pod, nemali by nas tu najst, predsa len, stale si ziacka a ja ucitel.“
Spolocne sme vybehli von oknom cez odkvap na strechu a odtial k nasmu domu. Stacili sme jeden druhemu co silou to rychlostou. V behu ma chytil do narucia a dal mi dalsi lahky bozk. O sekundu neskor ma uz ukadal na postel.
, , Dobru noc, Li. Uvidime sa zajtra.“

Ak som predtym hovorila, ze mi vadia vsetky tie obmedzenia a pretvarka, teraz som ich priam nenavidela. Nemohla som mu len tak poklepat na chodbe na plece a dat. Na hodine ma sice neignoroval, ale opat ma oslovoval slecna Stuartova. Teraz to bolo take cudne pocut z jeho ust. Aspon ze jeho pohlad bol makky a teply. Vecere sme travili rozhovormi a ci som chcela alebo nie, zaspavala som mu na rameni. Neviem, kto vsetko si vsimol moju zmenu, ale ja osobne urcite. Usmievala som sa.
, , Nikdy si nerozmyslala, co bude potom? “
, , Kedy potom? “
, , Ked dostudujes.“
, , Budeme tu chvilu zit, kym budem vyzerat na svoj vek a potom sa odstahujeme zase dalej.“
, , No, to bolo dovtedy, kym sme sa nespoznali. Ale teraz by som sa rad pocital do Tvojho zivota aj ja.“
, , Nie, nerozmyslala som nad tym. Sme spolu kratucko, mozno sa dovtedy nieco stane.“
, , Ano, mozno...“

Poslednu hodinu sme mali s nim. Po monotonnej prednaske si vsetci zbalili veci a co najrychlejsie zmizli. Iba ja som sa zdrzovala, uz tretikrat som si prerovnavala knihy. Po ocku som ho sledovala. Obzrel sa, ci sme skutocne sami, plynulym krokom zavrel dvere a presiel k mojej lavici. Vzal ma do narucia, dlho sa na mna pozeral. Jednou rukou mi presiel po vlasoch. Zaboril do nich prsty, potom povolil, chytil mi neposlusne pramienky a skusal ich prinutit, aby zostali za uchom.
, , Zbytocna namaha...“
Zamumlala som, no slova zanikli v bozku. Bol nastojcivy, vasnivy, akoby sa prestal ovladat a ja som mu s radostou odpovedala. Vysadil ma na lavicu, rukami prechadzal po mojom tele, jednou mi pritlacal zadok, druhou bludil pod trickom.
, , Nerusim? “
Vo dverach stal Ivan.
, , Vidim, ze princezna uz nasla svojho princa.“
Po tychto slovach sa otocil a zmizol v chodbach. S Martinom sme na seba pozerali bez slova. Nemalo vyznam tam dalej zostavat. Zliezla som z lavice, natiahla sa pre batoh.
, , Vecer? “
Prikyvol.
Dala som mu letmu pusu na lice a sla domov.
Ivan stal pri skole, opieral sa o dvere.
, , Hm, vysoko rubes.“
Bola som rada, ze som ho tam nasla. Stopovat ho po meste a doprosovat sa mu som vazne nechcela, ale teraz by to bolo to jedine, co by sa dalo pre zachranu urobit. Ospravedlnujuco som sa nanho usmiala.
, , Ivo prepac....neplanovala som to. Ono to jednoducho tak prislo a ...“
, , Toto si nechaj pre niekoho ineho. Myslel som, ze sme priatelia a ze mi aspon nieco povies.“
, , Nemohla som. Pochop, toto nie je nieco, co sa deje kazdy den.“
Ani sa na mna nepozrel, striedavo sledoval chodnik, nebo, stromy, travu...
, , Dobre, ak mas byt s niekym stastna, tak aj s nim. Ale ako vies, ze Ta nevyuziva? Ako vies, ze Ta neopusti? Ze nie si jeho chvilkova zabava? “
, , Viem to. Ver mi, toto nie je pubertalne poblaznenie. Poznali sme sa mimo skoly, nevedela som, ze je to profesor.“

Konecne sa na mna pozrel.
, , Toto mi vysvetli.“
Z hlboka som sa nadychla. Mala som pocit, ze teraz by som potrebovala kyslik aspon na tyzden dopredu.
, , Poznali sme sa...no za inych okolnosti a ked som zistila, ze je to nas profesor, uz sa nedalo cuvnut. On chcel. Ivan prisaham Ti ze chcel nas kontakt uplne prerusit a nebyt mna, nic by sa neudialo. To ja som ho vyprovokovala.“
, , Uhm.“
Topankou kopal do obrubnika, ruky vo vreckach. Ked som myslela, ze som prehrala, ozval sa.
, , Imponuje Ti, ze je starsi? “
Podisla som k nemu a dotkla sa jeho tvare.
, , Nie, toto nie je vec rozumu Ivo. Je to vec srdca.“
Bolo vidiet, ze rezignoval.
, , Dobre, tak si s nim bud. Ale odkaz mu, ze ak Ti ublizi, profak – neprofak, upravim mu fasadu.“
Usmiala som sa, chytila ho pod rameno a tahala do restiky. Kym sa den skoncil, Ivan bol spokojny a odprisahal mi, ze sa nikto nic nedozvie.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sakura53  28. 11. 2009 17:21
parádna časť teším sa na ďalšiu
Napíš svoj komentár