Dávno nesťahujem rolety,ani žalúzie,záclony nechávam visieť na bokoch.Chcem aby mi slnko zalievalo tvár každé ráno.
Nasávam vôňu mlieka.Zatváram oči.Trubičky sfarbené do fialova vedú z mlieka vývody do mojich vlasov.Preniká cez ne tá lenivá vôňa. Ešte raz sa nadýchnem a mlieko odložím na drez,nenapijem sa.
Otváram čo najviac oči.Ach aká som smiešna.Vraj sa tak cítim lepšie. Tak nejak úprimnejšie a zaujímavejšie.A bezpečnejšie.
Nohy cválajú po schodoch.Lezie mi na nervy tá taška búchajúca sa o zadnú časť stehna.
Do očí mi preniká chlad.Zase sú precitlivené ako ja,slzia.Stále ich otváram čo najviac.Prídem na zastávku a zdravím všetky po ráne dokonalé úsmevy, čo sa hemžia.Mravce.Najradšej by som si zakričala, aby sa mi hlas dal do takého normálu, ale nechce sa mi. Vravela som, že vôňa mlieka je lenivá. Tak s najväčšou úprimnosťou a najmenšou falošnosťou nastúpim do trolejbusu.Rozprávame a smejeme sa na celý bus.A smejeme sa nahlas, ako sa nenápadne dívajú.Vystúpim o zastávku skôr, zapálim si.Oči vypúšťajú ďalšiu várku sĺz.Také povrchné slzy, ani ich nevidno.
Prestali mi vadiť pohľady neviem,či otáznikové alebo výkričníkové. Ležím im v žalúdku a nemienim sa postaviť.Ako by mi bolo jedno či ma majú radi, podstatné by bolo, či som všímaná.
Vstúpim do školy,zvyknem si na zatuchnutosť.Sklonená hlava neskrýva záchvat smiechu.Každý deň po mne šlapú slovami, svojou otravnosťou,zbytočnými rečami,pohľadmi.
Idem po chodbe každého zdravím a cítim sa ako slnko.
Som pošlap, k tomu šťastný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár