... AKO ELEKTRIČKA ...

Musím napísať svoj životopis. Čo ma inšpirovalo k tomu, aby som sa zamyslela nad tým, kto naozaj som. Raz mi jeden človek napísal, že som kombináciou ľavicového intelektuála, Marylin M. a kocúra Garfielda. Moc som to nepochopila. Inokedy som sa o sebe dozvedela, že sa vraj radujem len falošne. Znamená falošná radosť, to isté čo radosť sfalšovaná? Lebo radosť ako falzifikát je totiž dosť nebezpečná, aj keď si myslím, že to už dnes nie je čo to bývalo. Čo ma ale vážne štve je, že si o mne veľa ľudí myslí, že nič neberiem vážne, a že si zo všetkého robím srandu. To skutočne nie je pravda…

Aj mňa trápia niektoré veci. Napríklad prečo existuje bieda a utrpenie? A prečo plešatosť? Prečo o jedných hovoríme ako o „úžasných ľuďoch", a druhých by sme najradšej nakopli? Prečo nám existencia nedáva zmysel, obzvlášť u ľudí, ktorí nosia ponožky v sandáloch? A prečo sa chlapcom páčia len pekné dievčatá a nie tie, ktoré sa podobajú istému druhu lišajníka?

Možno teraz prechádzam malou životnou krízou, najhoršie na tom je, že vôbec netuším ako z toho von. Naviac ani nemám predstavu, ako sa na to správne obliecť. Chvíľami sa cítim ako električka, ktorá má len jeden vagónik. Tiež by si rada pripojila druhý, ale to by pre ňu znamenalo vyjsť zo svojej trasy. Jean Paul Sartre podobnému stavu hovoril ničota, jeho lekár to potom diagnostikoval ako sennú nádchu. Ak vám život nedáva zmysel, čo potom s písmenkovou polievkou?

 Pseudoblog

19 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu