Možno nie štedré

Tak zasa tento rok neuvidím zlaté prasiatko. Ani ma to moc nemrzí, pretože by som radšej videla docenta Pekára s falošnými fúzmi, ako v šašovskom klobúčiku pletie sveter. Možno by mi aj stačilo, keby som zazrela niektoré dobre stavané osoby (nie docenta Pekára) v beachvoleybalovom prevedení. Dôvodom, prečo sú mi tento rok tieto „pôžitky“ odoprené, je to, že som si dala ráno müsli (stále na mňa myslí). Tým som tiež presvedčila babičku, aby mi potom dala ešte niečo k jedlu (čítaj koláčiky). Takže tu teraz nad počítačom odkusujem hlavy perníkovým kapríkom (pritom počúvam Antidepresívnu rybičku), popíjam mlieko (samozrejme z krabice), pozerám na svietiaci stromček a premýšľam, čo asi ukrývajú krabičky ledabolo pohádzané okolo neho.

Pomaly strácam nadej, že by som tento rok k Vianociam konečne dostala švédskeho beachvolejbalistu napasovaného v tesnom drese. Som však už veľká a preto sa dokážem so sklamaním vyrovnať. Najskôr sa vzdialim do svojej izby a záchvat hnevu si tíško odbijem v súkromí. Aj tak sa nič nedokáže vyrovnať mojim detským sklamaniam, kedy som pod stromčekom očakávala veľkú pirátsku loď z lega, a miesto toho potom dostala kozmickú loď s dvoma panáčikmi. Na druhej strane sa zatiaľ nič nedokázalo vyrovnať slastným pocitom, keď som raz na Vianoce dostala celý pirátsky ostrov aj s tou pirátskou loďou.

Okrem užívania a požívania musím cez Vianoce premýšľať i o ľuďoch, ktorí nemajú také šťastie ako ja. O ľuďoch, ktorí žijú na ulici, o ľuďoch, ktorí hladujú, o ľuďoch, ktorí nosia modré pruhované ponožky k hnedému saku. Tiež som v televízii videla, ako dvaja maskovaní muži prepadli nejakú starenku. V akom to žijeme svete? Veď ešte pred desiatimi rokmi by na to stačil len jeden. Je mi zo všetkého strašne smutno a preto na znamenie môjho súcitu so všetkými nešťastnými ľuďmi na svete, už nedojem druhú misku vanilkových rožtekov.

Vanilkové rožteky si nedám, to však neznamená, že by som si nedala nášup perníkových kapríkov. Tiež je nutné ešte raz zatrepať všetkými darčekmi a zistiť, či sa z niektorého neozýva švédčina. Kvôli tomu sa s vami pre dnešok lúčim a prajem vám, aby ste dostali všetko, čo si prajete. Len dúfam, že si nikto z vás nepraje vidieť môj umelecký výstup, v ktorom pomocou pantomímy znázorňujem Ludolfovo číslo… Tak mi ešte napadlo, že postiť sa je vážne hlúposť. A najväčšia hlúposť je, postiť sa nalačno…

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu