Opäť sa mi niekam zatúlala niť. Na ako dlho ešte neviem. Vlastne ani neviem na ako široko. Snáď mám ešte čas, než príde (môj) čas všetko správne načasovať. Možno, že sa potom vyčasí a blysne na lepšie časy… Prechádzala som sa dnes len tak mestom, cudzia v cudzom meste, pochod samotnej pochodne. Autá mleli (snáď zo zotrvačnosti?) stále to isté a vo vzduchu bola cítiť príchuť spáleného fritovacieho oleja. Všade okolo boli ľudia, ale ja som sa cítila pustoprázdna. Toto slovíčko je len výmyslom mojich (ne)zmyslov, ale tým sa cítim zo všetkého najviac…
Moja sloboda spočíva v tom, že môžem ísť kam chcem, nikam však nepatrím. Preto som rada, že niekomu na mne záleží. Nutné je teraz podotknúť, že mám na „záležníkov“ šťastie nebývalé, lebo bývalé prebýva teraz a vraj bude i v budúcnosti. Ale je dôležité podotknúť a pripomenúť, že aj oni majú nebývalé šťastie vo mne. Šťastie v niekom, ktorého desaťboj má iba šesť disciplín, v niekom, kto miesto ovácie radšej ovocie, v niekom, kto túži vypiť si čaj v Bostone, v niekom, kto by rád spoznal Shakespeareovho učiteľa angličtiny a v niekom, komu k Júlii najviac pasuje Winston Smith…
Premýšľam čo sa bude diať ďalej. Budem ja stále ja alebo budem niekým iným? No, to ešte asi uvidím. Bude to snáď zaujímavé videnie. A možná aj trochu závidenie. Určite ale chcem pokračovať v písaní ďalšími odstavcami, mať za sebou dlhý rad stĺpčekov a z písmeniek stále niečo tvoriť, a tým sa vám občas i dvoriť. Snáď sa mi vyhnú zbytočné odstávky osudu… Neviem ako vy, ale ja už prestávam znášať túto svoju slabosť, stále niečo odďaľovať a spoliehať sa na čas. Osud?… Konečne som našla niť, takže sa teraz už môžem zašiť…
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
johnysheek
3. 10.októbra 2010 00:02
nenič..
2
=o) ...hm, pri čítaní takýchto tvojich diel lilu, mám rovnaký pocit ako keď sa dívam z výšky na krásnu krajinu.
3
super . Spoliehať sa na čas je beh na dlhé trate. Ja som vyhlásil bojkot času, odporúčam vyskúšať
Napíš svoj komentár