Obyčajný deň, alebo ako som o dobrú povesť prišla

Bol vlastne úplne obyčajný deň. Ráno sa mi síce do izby vykadila mačka , zožerúc nejaké preháňadlo, doobeda mi spadla na nohu žehlička a na poludnie maminke ubehla ruka s pálivou paprikou, takže guláš bol skôr malé súkromné peklíčko, než nedeľný obed.

Tak teda v tento úplne normálny deň som sa rozhodla, že spácham očistu tela i duše.
O jednej hodine som začala prípravu obradu umývania vlasov.

Teraz malinká vsuvka. Pokiaľ ste niekedy počuli nejakú dievku, slečnu, ženu, jak si vychvaľuje svoje krásne dlhé vlasy, tak nosí pravdepodobne parochňu. My – dlhovlasé – sme totiž potrestané údelom á la kyd na hlavu kilo šampónu, kilo kondicionéra, kilo masky na vlasy, pol kila olejíčku proti štiepeniu vlasov… umývanie sa potom skôr podobá tancu afrického šamana vzývajúceho božstvo.

Tak teda než som sa rozčesala, bolo niečo pred druhou hodinou. Pre efekt som maminke šlohla (ako pomstu za guláš) fľašu kvalitného olivového oleja. Veselo som si napatlala vlasy, aby ako mali lesk ako blesk a nechala pôsobiť. A schválne dlhšie než inokedy, aby si tú zdravú kúru vlasy užili.

Labužnícky som si do vane napustila príjemne teplú vodičku.
Strčila jednu nožičku. Teda najskôr palček a potom pätičku – ako som došliapla. Potom som strčila druhú nožičku. A potom som hapala na zadoček. Keby to niekto nevedel, voda a klzká vaňa totiž vytvára smrteľnú kombináciu pre tých, čo majú blbú rovnováhu .
Keď som si prehmatala kosti sedacie a zistila som, že skutočne nemám nič rozdrveného, rozhodla som sa, že teraz si to fakt užijem.

Neskutočne pomaly a lenivo som si namočila vlasy. Potom bola chvíľa pauzy, kedy som si vychutnávala pocit rusalky. A potom som si hla-vu na-pat-la-la šam-pó-nom…
Všetko za dvojnásobne dlhú dobu, než to robím obvykle samozrejme.
Šampón som zopakovala ešte raz, a potom som vlasom dopriala výživu v podobe kondicionéra.
Medzitým, ako mi pôsobil na hlave, tak som prevádzkovala ďalšiu očistu tela.
Konečne som usúdila, že by to mohlo stačiť, nahla som sa batérii, aby som sa mohla opláchnuť, dala ju smerom hore, aby sa spustil prúd a nič… ani kvapka…

Tak to bol prúser. Nikto nebol doma. Nikto nehlásil, že by zrovna dnes nemala tiecť voda.
Čo teraz. Započúvala som sa do zvukov domu, niekto nad nami spláchol.
A vtedy ma to trklo.
Suseda! Stará rašpľa z bytu pod nami!

Občas totiž zatvárala vodu, aby ušetrila, čo som teda nechápala, prečo to robí, ale pretože socialistická výstavba je socialistická výstavba a náš dom vraj stavali trestanci, aj tak to tam vyzerá. Proste, keď ona zavrela vodu, zavrela ju i nám. To sa k nej potom muselo zájsť, aby tam pohla s takou páčkou a voda nám zase začala tiecť.
Takže ja som si najskôr trochu opláchla hlavu pod tým minimom vody čo tam ešte zvýšil.
A potom som sa rudá až fialovo-modrá rozčúlením, vzpriamila v tej chladnúcej vani, obmotala som sa uterákom a odhodlaná vyrazila von.

Bola tam riadne zima, lebo vonku mrzlo až prašťalo.

Lenže mňa hrial ten spravodlivý hnev. Zbehla som o poschodie nižšie a energicky zabúšila na susedkine dvere. Očakávala som starú babku. K môjmu úžasu vyliezol z dverí päťdesiatcentimetrový pišišvor a povedal mi „dobrý den, teto\".
Zbledla som.

A zbledla som ešte viac, keď za pišišvorom dorazil jeho tatko pišišvorák. Oproti pol metru jeho syna mal tak 4x viac na výšku a obvod paže by mohol konkurovať terminátorovi, čierny oblek a kravata neveštili nič dobrého.
Stála som tam v tom svojom primŕzajúcom uteráku a hľadala vhodné slová.

Scéna prebiehala asi nasledovne:

„Jaruno, je tady nějaká holka v ručníku!"

„Cože? Mámo?! Ty znáš nějakou holku v ručníku?"

„Počkej, už tam jdu… Jendo?! Ty ji znáš?"

„Ne… Bábo? Není to tvoje sousedka?"

„Ukaž? Ne, není, ale druhé babky by být mohla, já ji zavolám…"


Keby to aspoň bola rozprávka o repke. Tam ich bolo málo. Tu ich bolo minimálne dvadsať.
A ja som tam stála, zima začínala pôsobiť a ja som kašľala a kvapkala im na rohožku a kašľala…
A v tom kašľaní zo mňa konečne vypadlo, že by som si potrebovala umyť hlavu.
Spoločnosti spadli sánky. No, asi si pomysleli –Slovenský kraj, iný mrav. A ľudia si majú pomáhať.
Jediná susedka, ktorá prišla skoro ako posledná, pochopila, že si skutočne nechcem umývať vlasy u nich, ale u seba.

Poďakovala som a vypadla smerom hore. Do bytu som sa všuchla ako lasička.
Trapas to teda bol. Fakt nie som exhibicionista do tej miery, aby som sa musela temer nahá ukazovať cudzím ľuďom na kare.

A Boh ma potrestal.
Vďaka zime som prišla nielen o dobrú povesť, ale i o svoj hlas a týždeň školy…

 Skutočný príbeh

20 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu