STRACHY

Stále si nemôžem prijsť na meno, preto som sa rozhodla, že sa premenujem. Mám s tým trochu problém, pretože vybrať vhodné nové meno, je ako hľadanie kúska sena v kôpke ihiel. Najskôr som hľadala meno, ktoré by najlepšie vystihovalo moju osobnosť. Napadlo mi niečo ako Krasomila Odvážna alebo Andrea. Nakoniec som k výberu mena pristúpila čiste existencionalisticky. Takže odteraz som Nádej, pretože tá vraj umiera posledná.

Prišla som na to, že návšteva u praktického lekára je rovnaká ako ísť na rande. Vždy sa predtým umyjeme, vezmeme si pekné spodné prádlo (nikdy nevieme čo sa môže stať) a tiež sme vždy nervózny. No a keď je všetko dobré tak si to za dva roky zopakujme. Toto nie je jediné podobenstvo na ktoré som prišla, ďalšie sa však týka len mňa osobne. Je zvláštne, že návštevy zubára bývajú veľmi podobné návštevám príbuzných na Vianoce. Aj keď v poslednej dobe nebývajú moc bolestivé (myslím zubára).

A ešte dve „doktorské“, ktoré sa snáď nikoho nedotknú.. Už viem, prečo sa hovorí nemocnici špitál. Je to tým, že v nemocnici si ľudia len ticho špitajú, spytujú a niektorí aj svedomie. Tiež dúfam, že v špitáloch majú dostatočne silných doktorov. Čo keby som utrpela nejaké ťažké zranenie? Z ťažkých zranení mám celkom strach, hlavne sa bojím toho, že to tí doktori neunesú. I keď nie je strach ako Strach (jeden bol vraj Lotrando).

Niekedy je dobré, keď sa stanú veci, ktorých sa bojíte. Môžete si tak povedať, že ten strach neprišiel na vnivoč (a to vôbec netuším čo je vnivoč). Na všetkých zlých veciach je vždy aspoň troška (nie Zdeněk) niečoho poučného. Napríklad ja som už zažila úrazy, rozchody, pokúsanie aj pantomímu (trochu škoda, že nikdy nie naraz), a vždy ma to nejako obohatilo, no snáď s výnimkou pantomímy. Moje „strachy“ sa často vyplňujú, a tak sa odo dneška bojím toho, že sa raz ocitnem na tichomorskej pláži s NÍM a veľkou chladničkou plnou zmrzliny.

 Pseudoblog

8 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu