spievaním drozdov, snažím sa ukričať zbabelé ticho.
Posvätné ticho vzopätých katedrál,
stojaté ticho omáčky vesmíru,
schromené ticho doznelých katastrof,
napäté ticho na lome noci,
to ticho, ktoré zalezie pod gauč hystericky sa trasúce,
keď vzdialená ozvena tvojho otravného úsmevu na dvere zaškriabe,
ticho mocné každým nevypovedaným slovom,
ticho nadupané v píšťalách varhán,
ticho bublajúce v črevách sopiek,
ticho neoblomného vedenia a múdrosti,
to ticho, ktoré pomedzi tepy prízvukujúceho srdca bázlivo kľučkuje,
kde kúsok tvojej vône o pavučiny kumbálu spomienok zavadí.
Chcem len obyčajné ticho, ktoré sa dokáže postaviť na odpor.
Chcem len malé tichúčko, v ktorom svedomie môže kľudne spať,
miesto aby sa vlieklo v noci na záchod a pri chladničke ma hrýzlo do duše tvojimi zubami.
Dík.
(Vravíš si to?)
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
/+medzera/