Bol raz jeden celkom milý chlapec s veľkými ušami a tichým hlasom, ktorý však často nepoužíval. Ľudia sa s ním radi rozprávali pretože im neskákal do reči a neprotirečil. Vedel vyksichtiť sústrastný výraz, či lepšie povedané, nevedel ho zložiť, nenápadná snaha ho z tváre sklepať vzbudzovala dojem, že chápavo prikyvuje. A tak sme mali chvíľu niekoho, kto nám rozumel a problémov čím ďalej viac, pretože tie, ktoré sme do tých veľkých uší nahádzali, robili v našich životoch miesto problémom ďalším. Až raz, v utorok to bolo, Oplzlová tomu chlapcovi zas niečo rozprávala, on zrazu vybuchol: „Bum\". Bez náhrady. Zostali po ňom iba tenisky veľkosti 42.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

7 komentov k blogu

1 
fotka
mensrea  10. 2. 2009 19:44
A ked sa velmi uprene zadivate na vianoce do vasho manga, mozno tam zahliadnete jeho usi (len perifernym videnim rozumie sa).
2 
fotka
titusik  10. 2. 2009 19:54
pekne a smutne
3 
fotka
chiflada  10. 2. 2009 20:00
A tak zmizlo to jediné, pri ktorom sme mali pocit, že nám rozumie...začínajú mi chýbať happyendy...(a len tak medzi rečou...on sa rozprskol a ostali po ňom okrem tenisiek aj príjemne hnijúce vnútornosti? alebo prosto zmizol? )
4 
fotka
matthewko  10. 2. 2009 21:05
ten záver ma šokoval
5 
fotka
insomnya  10. 2. 2009 21:50
Nemám veľké uši... a nie som si istý, či to bol utorok... ale to ostatné by aj sedelo...
6 
fotka
hovado  10. 2. 2009 22:42
ach... aj ja nosím 42-ojky...
7 
fotka
johnysheek  11. 2. 2009 13:07
42 su osmickky? dufam ze nie..
Napíš svoj komentár