Uvoľnená /ďalšia (ne)zmyselná /

Prechádzala som sa nedávno naším hlavným mestom a všade stretávala uvoľnené školáčky prezlečené za prostitútky a študentov prezlečených za... prostitútky. Trochu ma na tom prekvapilo, koľko chlapcov malo v tých pančucháčoch spokojný a uvoľnený výraz. Ale tak proti gustu… Tiež som pred istou vzdelávacou inštitúciou stretla skupinu nemeckých turistov (alebo touristov? ), ktorí svojim postavením znemožnili akýkoľvek vstup do školy (že by znamenie? ). Keď som jedného požiadala, aby ustúpil od dverí, nasadil taký výraz, ktorý býva často vykladaný ako nepriateľské gesto (napríklad ako môj spev). Nakoniec som sa tam predsa len dostala a mohla sa tak uvoľnene pohybovať po budove.

Okrem pokukovania na chlapcov v pančucháčoch a obťažovania Nemcov, som sa tiež „uvoľňovala“ na koncerte, kde som si však musela znovu položiť jednu otázku, ktorú teraz položím i vám. Nevadí? Tak snáď nie ... Takže… Baví vás, keď na koncertoch niekto stále vykrikuje meno miesta či akcie, na ktorej sa práve nachádzate? Teda tým niekým myslím frontmanov kapiel, pretože diváci to často nerobia (to by ale mohla byť celkom zábava, keby som na koncerte začala kričať napríklad: „Ahoj Bratislavááááá! “). Tak neviem, majú nás za blbov, ktorým je neustále treba pripomínať, kde vlastne sú? Alebo to pripomínajú sebe aby sa necítili tak stratení? Hoci aj keď takáto informácia môže byť s pribúdajúcou nocou dôležitá…

Zase o ďalší deň menej do okamihu pravdy. Za niekoľko dní sa strach stane skutočnosťou a ja sa bojím. Bojím sa zdravo, ale aj skutočne. Je to zvláštne, ale stále dokola sa mi teraz zdá sen, v ktorom sa napchávam kašou z bezodného hrnčeka. Čo je príjemné len do tej doby, než mi prinesú účet. Tak snáď sa mi to za chvíľu nebude snívať znova. Moje strachy z vlastných (ne)poznaní vedú k tomu, že teraz už nepoznávam vôbec nič a pletú sa mi aj písmkena na lkávesnici. Takže radšej ďalší neduchaplný kanec…

 Pseudoblog

13 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu