Mala som rovnaké možnosti, ako iní autori, ale tak sme sa dohodli. Jasne, tiež by som ju rada videla niekde na policiach , ale na Slovensku je všetko nejako divne nastavené. Knihy do kníhkupectiev sa dostávajú výhradne cez distribučné siete a tie si účtujú z každej knihy tak veľa, že vlastne autorovi a vydavateľovi, ktorí odvedú najviac práce neostane nič. Nedávno som mala prednášku z trhovej ekonomiky. Zvláštne nastavený trh, keď napríklad "PR" uzatvára zmluvy len s distribútormi a nie vydavateľmi, aby (ľudovo povedané-bol poriadok - vďaka týmto trhovým mechanizmom na Slovensku sa nabaľujú ľudia, ktorí napr. aj s mojou knihou majú spoločné - veľké nič. Takže aj kvôli takýmto poriadkom ju nenájdete v sietiach PR. Tu máte úryvok z nej :
Vrátili sme sa do hotela a sadli si vedľa seba.
„Čo si dáš?“ vytiahol obočie a čakal.
A ja som čakala tiež.
„Linda, dúfam, že dnes položíš tvrdé základy stolovania so mnou.“
Usmiala som sa.
„Nie, nepoložím. Neočakávaj odo mňa, že sa s tebou najem. Neviem si to predstaviť.“
A aby som odľahčila situáciu, tak som dodala:
„Mala som záujem o stretnutie iného charakteru, nie o večeru s tebou.“
Zasmial sa.
„Tak toto by mal niekto diagnostikovať. Pochybujem, že okrem mňa by to nejaký muž pochopil. Sex by si mala hneď, ale večeru nechceš.“
Ostala som zarazená. Dokonca ma to aj urazilo.
„Neviem si to predstaviť, naozaj nie. Mám na to svoje vysvetlenie, ale je nechutné, takže ti ho opisovať nebudem. Nedokážem pochopiť, prečo je večera taká podstatná. Pretože to všetci majú takto zaužívané? Že rande môže byť len večera? Skúšal si už nejakú ženu namiesto večere pozvať napríklad len tak na prechádzku?“
Dotkol sa mi ruky.
„Vieš, Linda, keď niekam prídem, tak väčšinou nie som najedený, takže u mňa je to ľudská potreba a veľmi nerád jem, keď sa na mňa ten druhý iba pozerá a dokázal by som ťa pozvať aj na prechádzku, ale možno ti chcem ukázať to, že si ťa viem uctiť, že som schopný aj komunikovať a že mám na to, aby som ti zaplatil aj tú večeru. Je to z mojej strany odkaz, že mi za to stojíš, nejde mi len o jedlo.“
„Ja nerada jem, keď musím pritom rozprávať! Veľmi nerada! Nejde to. Neviem sa sústrediť na jedlo a nedostanem do seba nič, vôbec. Takže tak, či tak je to na figu, ale aspoň viem, že ti stojím aj za tú večeru.“
„Ber to normálne, nedávaj tomu žiadny špeciálny význam. Večera, komunikácia, víno. Ľudia okolo, ktorí nás nepoznajú, aj keď toto bude čím ďalej tým ťažšie. Je to vlastne psychologická hra.“
Keď si pritisol nohu k mojej, okamžite ma obliala horúčava a začali sa mi rozširovať zreničky.
„Pokojne sa najedz a dávaj si pozor, lebo skončíš, ako futbalista, ktorého čapli v Turecku. A psychologicky sa viem lepšie zahrať pod stolom, ver mi.“
Zasmial sa.
„Pretiahnem ťa, Linduška. Či s večerou, alebo bez nej.“
„Som rada, že ma akceptuješ a ušetríš.“
Zasmiala som sa.
Objednal si steak so šalátom a ja som si dala kávu s minerálkou.
„Si vzdorovitá. Vieš čo urobím, keď ťa dostanem na izbu?“
´Hej. Pretiahneš ma tak, že sa zbláznim. Že sa totálne zbláznim z toho, že budeš vo mne,´ pomyslela som si, ale pokrútila hlavou, že neviem.
Šálka sa mi začala v ruke chvieť. Položila som ju radšej späť na stôl, na tanierik a prehltla som nič.
„Tak vodku, alebo šampus?“
„Nič, ďakujem. Nebudem alkohol. Dám si kávu. Bez všetkého a pol litra minerálky.“
„A ďalej? Alebo to necháš na mňa?
Pozeral mi vážne a priamo do očí a fyzicky som vnímala, ako sa mi zreničky rozširujú. Dokonca som mala pocit, akoby menili aj farbu. Mykla som hlavou do strany a napriek mojej snahe, aby nič nepostrehol, mu to myknutie neuniklo.
„Si vzrušená?“
Odpovedať som nestihla
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár