do snov
nevidel tú krásu.
Život premárnený
vnímal zo slov,
z jej hlasu.
Zabudol
na krásnu jej tvár.
Realitu predo dvermi zabuchol,
žil v pochmúrnej jeseni, hoc´bola jar.
Mal všetko, stačilo hlavu zodvihnúť,
no nemal síl.
Nemusel prejsť nekonečnú púť,
stačilo, aby sa z hlbín snov vynoril.
Tak vzdialené,
a tak blízko.
Všetko v okamihu stratené,
letel príliš nízko...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár