Ako tak sedím na lavičke, pozorujem celkom zvláštnych ľudí prechádzajúcich okolo mňa , cítim ich pohľady , i keď sa na nich nedívam. Závidím ľuďom čo poznajú lásku . Ja cítim iba chlad a nenávisť .
Po pol hodine plaču a depresívnych myšlienok , som sa konečne dokázala postaviť z lavičky , vziať do rúk mobil a zavolať si. Síce som už bola skoro v poriadku , ale stále sa mi triasol hlas. Je to super keď máte kamaráta , ktorý za vami príde aj o ráno .
Nastupujem do veľkého čierneho auta , kde ma čaká objatie a sáčok s mágiou. Nestihnem sa ani pripútať a odchádzame preč . Rútime sa po diaľnici najvyššou rýchlosťou , akú to auto dokáže zo seba vydať, stále mlčím a len pozerám na lampy ktoré míňame a na paneláky ku ktorým sa blížime. Momentálne je mi všetko jedno. Za každým keď zavriem oči, vidím môjho otca , ako mi nadáva už len za to , že som sa nadýchla. Neplánujem sa vrátiť domov aspoň týždeň.
Čo vlastne znamená láska , domov , či rodina. Táto otázka mi behá po rozume po každé keď sa musím vrátiť domov. Otec? Aký ? Nemám žiadneho , zavrhla som ho.
Aj keď nikoho nemám , stále nie som sama. Len moje depresie a ja. V zrkadle vidím utrápené dievča plné nenávisti , túžiace po rodičovskej láske a šťastí .
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
» ipcko.upside.sk/...