sotva vidieť budovy,
dnes si na mňa opäť zlá
a ja z teba hotový.
Vzduch je biely ako pena,
presvitá len kúsok svetla,
ja ťa prosím na kolenách:
povedz, koho si zas stretla?!
Schovám si ťa do krabice,
budem kŕmiť medom,
tu ti končia koľajnice
aj s tým večným smädom.
Chvíľu dieťa, chvíľu smelá,
na lásku vždy treba dvoch,
predostri sa mi tu celá,
nech kráčam po tvojich snoch.
Občas striehneš ako bodka
vprostred tajných listov,
zajtra budeš opäť krotká
a ja viem byť zlý tak isto.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár