stúpa mi placho zrenicami
hore tmou do dlhej noci
ako dych, kým sme tu sami.
Otázky nám odplávali
cez prsty po okraj dverí,
a v nich oheň duše páli
a mlieko
čo tíši pery.
Len krátky povraz
čo ohriali sme v dlaniach
pred ranným zore premenil sa v ticho
ako keď v lete fúkneš do púpavy
a zostane len stovka vzdychov.
Viem.
Nikdy tú nehu
nechytíme späť medzi prsty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár