Ľudia zabúdajú na jednu z najkrajších vecí na svete. Na knihy. Na tie také so stovkami voňavých strán a pevnou koženou väzbou. Rodičia nevedú svoje deti k čítaniu. A večer im namiesto prečítania rozprávky pustia film. Vravím si: "veľká škoda"
Milujem knihy. Milujem čítanie. Milujem, keď sa vďaka knihám môžem ponoriť do vlastného sveta a nemyslieť an to všetko zlé v tom reálnom. Pýtajú sa: "To číta dnes ešte niekto knihy?" a ja hrdo dvíham hlavu a prikyvujem na znak súhlasu. Rovesníci sa čudujú, mladí nechápavo krútia hlavou a moji rodičia sa usmievajú. Spravili úplne obyčajný, no zároveň dôležitý čin. Kúpili mi knihu. Prvú ozajstnú knihu. Mala som osem rokov a v ruke Harryho Pottera. Rowlingová ma už ako dieťa naučila vnímať čaro kníh a vezie sa to so mnou dodnes. Môžem jej byť za to vďačná
Vtáky nemôžu byť bez krídel. Tak môžme byť my ľudia bez kníh? Vravia, že áno. Veď máme ešte noviny, filmy či internet. Ja si myslím, že nemôžeme a isto so mnou ešte veľa ľudí súhlasí. Vďaka knihám môžme mať aspoň na chvíľu svoj vlastný svet. Aspoň na minútku sa oslobodiť od vlastných problémov a vnímať problémy našich kniźných hrdinov, ktoré sa stále vyriešia. Vďaka knihám dokážeme fantazírovať a snívať. Vraj netreba snívať. Vraj treba žiť v realite a nie v snoch. Zas a znova nesúhlasím. Sny sú to najkrajšie čo človek môže mať. Je dôležité snívať a ešte dôležitejšie snažiť sa splniť si svoje sny. A nezáleží na tom, či sa to podarí, ale že sme sa o to aspoň pokúsili.
To mi dávajú knihy. To čo krídla vtákom. Nadhľad. Voľnosť. Byť nad vecou a nechať sa únášať životom. Dokážem žiť v realite. No so snami a štipkou fantázie. Vďaka knihám.
Dnes som bola u lekárky. Sedela tam rozlietaná matka s možno 8 ročným synom začítaným do "svojho sveta" usmiala som sa. Nie je to nemôžné, len pomaly zriedkavé...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.