Tak tu sedím. Sama. Za dverami hrajú najväčšie hity tejto noci a ja zavretá sedím na parapete záchodov. A počúvam. Vraj mi má tento moment dať krídla a mám sa dopredu dívať, prestať snívať. Celkom výstižný text, vzhľadom na to, že som tu už pol hodinu a moje krídla už ďalej nefungujú. A ideme ďalej, pokračuje to Barbie svetom. Och Bože, vráť má späť do reality. Chytám sa za bolestivú hlavu a upadám do mikrospánku. Len kdesi v podvedomí počúvam piskot mladých nadržaných dievčat.

A ideme ďalšie kolo. Šalalala lalalaj.... Prosiiim už stačilo. Hlava sa mi opäť dostáva do predexplózneho stavu. Moju myseľ kradne čierny tieň. Opäť nič necítim. Zdvíham tričko, zatváram oči. Pomaly si rukou prechádzam pod rifle. Pod čipku nohavičiek. Aaach, otváram oči v slasti, pozerám sa na seba v zrkadle.

Otvárajú sa dvere, vchádza mladé vysmiate dievča s tampónom v ruke. Pomaly sa tacká, hladká každú časť stien. Pomohla by som jej, ale moje ruky sú stále dôkazom mojej slabosti. A tak som tam len ďalej sedela a predstavovala si ako to asi vyzerá za stenou vedľa. Ako tam mladé dievčatka vrtia zadkami na moderný swing a 40-ročný panici honia ega na predplatených vodkách. 

Z vnútra duše má opäť preberá škrekot dverí. Otočím sa, zrazu tam stojí on. Ten môj dávny panic. Teda ten z čias, keď ja som bola tá hlúpa panna a on môj rytier na bielom koni. Onemený ostáva stáť uprostred dverí, okná, zrkadlá a mňa. Za ním sa tacká jeho dlhoročná priateľka Paulínka. V podstate oslavovali 7 výročie práve v ten deň, keď som s ním prišla o panenstvo. Očkom si ma premeral. Pevnejšie sa postavil na obe nohy a znova si ma premeral. Schytil Paulu za zadok a otočil sa. Hlboký výdych bolo počuť v celej budove. Ani chvíľa neostala na zmar a už som opäť počula kroky blížiace sa ku mne. Dve mladé ženy, usmievajúc sa od ucha k uchu. Jedna šla navštíviť polorozpadnutú a na kompletku ovracanú kabínku, tá druhá si vyzula topánky na vysokom opätku a vložila nohy pod prúd studenej vody. Pohľad nasmerovala k stropu a privrela oči. Taktiež som ich privrela, schúlila sa do klbka a vnímala. Hudbu, hlasný smiech, kroky...

Ďalšiu pieseň som cítila len studený vánok na mojich členkoch, pevnú ruku zlomenej ženy na mojom ramene a jej spletený životný príbeh s dieťaťom, ktoré ani nechcela. Po polhodine jej strastiplného životného monológu som sa mala údajne dozvedieť, že dieťa je dar, a že jej najväčším životným poslaním je robiť osvetu mladým ženám..ako mi stihla zakričať zo záchodu jej opitá kamarátka. Potom odišli. Jedna s čistými nohami a druhá celá od zvratkov.

 Vyhodila som všetky jej a moje vysmrkané vreckovky a vrátila sa na pódium.

 Denník
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  14. 4. 2019 00:46
Prečo si sa robila v klube?
Napíš svoj komentár