Je neuveriteľne inteligentný, ak by sa mu chcelo rozprávať, mohla by som ho počúvať celé dni. Nemá len vedomosti, môj muž má rozhľad, prehľad a rozmýšľa kriticky. Konečne niekto, kto mi nielen, že mentálne stačí, konečne niekto, kto mi dokáže vziať slová, niekto, na koho som hrdá!
S mojim mužom sa smejem tak, ako s málokým, to pre to, lebo mávam pocit, že môžem byť sama sebou a on stíha sledovať moje myšlienkové pochody. Môjho muža mám najradšej za to, ako zvláda celú tú moju neznesiteľnú existenciu, všetku moju poškodenú prítomnosť. Môj muž je výnimočne veľký človek a ja som pri ňom len malé nepodarené dievčatko ktoré pozerá na ten nepodarený mladý svet okolo seba a vôbec nevie ako naložiť so všetkým tým, čo vidí. Môj muž ma obsiahne do svojho náručia a aj sa zrazu môžem cítiť bezpečne. A ešte aj vonia!
Pri mojom mužovi môžem spať a s kľudom zahodiť všetok neurotizmus každodenna, ktorý zo mňa robí živého Mussoliniho. Môj muž mi dáva pocit, že sa o mňa postará.
Môjmu mužovi porodím tri deti, budem mu variť dva krát denne a každý večer žehliť košeľu do práce, ak ma neopustí. Pretože komu, keď nie jemu...?
Môj muž je mentálne retardovaný, s horou neznesiteľných chýb a kopou komplexov, o ktorých sa so mnou nerozpráva. Milujem ich rovnako ako to, čo vidím v jeho zakaprených očiach keď ich ráno otvorí vedľa mňa. Chcem sa oňho postarať a chcem mu byť rovnakou oporou, akú on stelesňuje pre mňa.
V mojom mužovi vidím otca svojich detí.
Môj muž mi ublížil a stále to veľmi bolí. Zvádzam preňho obrovský boj s vlastným egom, ktorý on nikdy nepochopí a asi ani neocení. Môjho muža sa učím nechcieť vlastniť, chcem mu dať všetko, čo mám a urobiť ho šťastným aj napriek tomu, čo to bude stáť mňa. Večne mám pocit, že preňho nikdy nebudem dosť dobrá a nemám vlastne v jeho živote ani miesto.
Môj muž ma opustí, lebo má rád hlavne seba. Hoci to možno teraz nepripúšťa, ja to už dávno viem a o to ťažšie sa mi dýcha.
Môj muž ma desí - viem, že to, čo cítim ja k nemu mi nikdy neopätuje. Môj muž mal vždy všetko a preto nikdy nepochopí, čo je to obeta. Z nás dvoch budem nakoniec trpieť len ja, aj keď viem, že on si bude nahovárať, že ho to bolí tiež. No neviem odstrihnúť všetko to, čo mi dáva.
"Nemôžeš chcieť dať viac, ako dostať!" kričala som do sveta, no jemu dám všetko, čo mám.
Nech mi to slúži ku cti, keď ostanem sedieť sama v tme a v tichu.
Vo vzťahu s mojim mužom som sama, musím sa s tým vyrovnať.
Muž, prosím, ostaň šťastný.
------------------------------------------------------
Bratislava 7.6.2013
v byte, z ktorého vidno hviezdy
Záchod
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mojdedo
8. 8.augusta 2014 00:39
Napíš svoj komentár