Je tu také ticho.
V prstoch zvieram list.
Neverím ti život. Moja optika bola falošná.
Len slovami sme povedali zbohom. Život je potrubie a ja som len taká malá hodnota kotúľajúca sa v ňom.
Život. Kedy si zomrel? Hodina pokročila a moji bubáci tu sedia pri mne v tme a chlade. Naťahujú ku mne slizké prsty aby ma stiahli. A ťahajú ma stále dole dole a dole.
Ona bola Sindy, lebo bola posadnutá herečkou z detektívneho filmu. Ja som bola Lo, lebo som bola posadnutá Nabokovom. Lo večne v dvoch copíkoch a drzým jazykom, Sindy s detskou pištoľou, ktorou ma každú chvíľu poslala na druhý svet.
My sme boli známa firma široko-ďaleko.
Chodili sme von každý deň.
Boli sme závislé jedna od druhej.
Dve polovičky.
Jedna duša.
So Sindy sme raz dostali nápad ísť do kostola, mali sme vtedy osem rokov. Tušili sme, že to bude zvláštny zážitok, ale to, že odvtedy tam budeme musieť chodiť stále, to sme naozaj netušili.
A tak to aj dopadlo.
Keď sme boli so Sindy v kostole, stále sme sa rozprávali, nešlo nás zastaviť. Raz sme sedeli v prvej rade, oproti oltáru. Sindy ma začala drgať pri kľačaní do chrbta, tak som začala aj ja ju. Farár sa na nás asi 5 minút pozeral, a keď už sa na nás pozerala polka kostola, ako sa tlčieme, dostali sme ultimátum- ak neprestaneme, vyvedú nás von.
A to by, uznajte, bolo veľké faux pas.
Ďalšiu nedeľu sa nahrávala omša. Sindina mama, ktorá nepripustila, aby sme čo len jednu nedeľu a sviatok vynechali omšu nás upozornila, že omša sa dnes nahráva, tak nech sa neopovážime smiať.
Lenže viete ako, my jedným uchom dnu, druhým von, ešte sme ani neboli v kostole už sme sa pučili od smiechu a ťahali sa za vlasy.
Našli sme si miesto v strede kostola naboku, medzi spovednicami. A už to šlo. Po konci omše sme v dobrej nálade šli k Sindy.
Otvorili sa dvere, v ich stála jej mama, fialovo-modrá od zúrivosti a trééésk jednej facku, trééésk druhej facku až nás otočilo.
,,Vy ťapy sprosté, z rádia vás bolo počuť polku omše ako sa smejete! A ty máš týždeň zaracha, mazaj sa učiť!“
Hop. Sedeli sme zrovna pod nahrávacím zariadením. To sa naozaj môže stať len nám.
Keď mala Sindy dovolené ísť von, bolo veľa radosti. Začali sme odtŕhať bobule z tuje pred mojím domom. Babka mala otvorené okno. Tak sme jej tam pinkali bobule. Samozrejme, do piatich minút som mala zaracha ja.
Inokedy mi babka nechcela dať peniaze na Horalku, tak sme išli so Sindy žobrať pred kostol. Samozrejme, nejaká dobrá duša to hneď išla požalovať babke a bol ,,prúser“ ako Brno.
Pri ďalšom vstupe do kostola sme vyrazili na spoveď. Sindy vyšla zo spovednice a ako som vchádzala dovnútra ja, zdalo sa mi, že sa pri mne mihol tieň, ale nevenovala som mu pozornosť. Prežehnala som sa, pozdravila.
A...nič.
Pán farár bol ticho.
Mykla som plecom a povedala:
,,Naposledy som sa spovedala...“
A stále nič.
Uvažovala som, že vymenujem hriechy, ale prevládla zvedavosť, či farár nezaspal, tak som sa naklonila a cez mriežky žmúrila do tmy.
Trvalo mi 5 sekúnd, kým som si uvedomila, že v spovednici som sama.
Kedže samorozhrešenie sa neráta, vyšla som von a Sindy sa už zvíjala v kŕčoch na zemi a oznámila mi, že ako som vošla dnu na spoveď, farár zrovna vyšiel von.
No dobre.
Sadli sme si na inkriminované miesto v strede kostola a ani neviem ako, podarilo sa mi zhodiť malú lavičku. Rana bola hlasná, všetci v dosluchu na nás pozerali, ale nikto nevedel, ktorý blbec to zhodil.
Poobede sme varili polievku, ale asi sa nepodarila, lebo Sindy nestihla dobehnúť domov na wc.
Ešte rok som vybuchovala od smiechu, keď sme prechádzali okolo miesta, kde to jej žalúdok evidentne nezvládol a vždy sa na mňa urazila.
Napriek všetkému, čo som povyvádzala v kostole, nebola som zlý človek.
Divoký, to áno.
Ale nie zlý.
Prečo sa tento príbeh tak kruto zvrtol doteraz netuším.
Ale moje plecia plačú viac ako oči.
Ale ešte chvíľku pospomínam, kým prídem k zlomu…
Spomienky sú krásne..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
erzsebeth
16. 8.augusta 2010 12:21
pobavilo ma to pekne, trosku smutne
Napíš svoj komentár