Mala som 15 rokov, obliekla som sa, vzala si tašku a šla som von (napadol ma a ukončil moje detstvo)

Drhla som si stehná až sa mi na nich spravili podliatiny. Neviem či som si ich spôsobila sama, alebo boli od neho. Na tvári mi vykúkala neposlušná modrina.
Nič sa mi nestalo.
Falošne som sa usmiala na seba v zrkadle. Zotrela som si pramienok zaschnutej krvi pod nosom.
Moje nohavičky, špinavé od jeho dotykov leteli do koša.
Šľahla som čelom o stenu.
Nebola to stena.
Pukla som zrkadlo. Zviezla som sa na zem.
Policajná húkačka prichádzala, blížila sa.
Bol celý spotený a dychčal ako prasa.
Taška obmotávala moje telo. Policajti v šoku civeli.

On šiel preč. Zmizol z môjho života, poškodil ma a z mojej duše nikdy neodišiel.

Chcela by som, aby zdochol ako pes.
Som dobrý človek?

Bodaj by ho zrazilo auto. Bodaj by zhnil v zemi.
Som dobrý človek?
Som..?

Snažím sa rozpamätať na ten deň čo sa vtedy stalo (nesúr ma, lebo ti nepoviem nič).
Mala som 15 rokov, obliekla som sa, prehodila som si tašku cez plecia a jemne neupravená som šla von.

Mala som detskú postavu, chudučké nohy a hrudník dievčatka. (viac menej všetko zostalo až po dnešok).
Nebola som ničím zaujímavá. Ničím.
Strapaté ryšavé vlasy mi padali do očí, vietor sa s nimi hral a ja som náhlila na stretnutie s kamarátkou.
Kiežby som nikdy nešla..

Môžem vrátiť čas? Prosím povieš mi, ako vrátiť čas?

Stretla som sa s kamarátkou. Bol príjemný slnečný deň, čerstvý vzduch (on ho už dýchal so mnou, pár metrov odo mňa).
Možno ma cítil vo vzduchu, cítil tú mučivú túžbu.
Malý úbohý pedofilko.
Malá nadržaná svinka.

Šli sme sa prejsť do parku v Tepliciach. Krásne mesto, pekný park, dosť ľudí...
Hrám sa s nádejou. Že tam mali byť.
Ale neboli..

Smiali sme sa a dojedali oblátky, práve som rozprávala vtipnú príhodu, keď vtom som v strede vety stuhla. Pred nami stál chlap.
Pripitý. Nie, spitý ako čík, až ho knísalo. (fuj humus)
Zhúkol po nás- stojte!
Až vtedy som si nanešťastie všimla dve veci. Prvá, že nablízku okrem nás troch nie je ani živej duše a druhá, že ten chlap nie je opitý. Počítala som s tým, že s kamarátkou stretneme nejakých známych, ale s konšteláciou ja plus kamarátka plus pako z lesa som fakt nepočítala.

Drzo si nás tam začal prezerať.
Oblizol si vrchnú peru a žiadostivo prešiel pohľadom od mojích nôh az po môj pohľad spurného dieťaťa. Nenávistne som naňho zagánila, chuj jeden čo sa má čo čumieť!
Zľakli sme sa.

Kamarátka rýchlo prebehla popri ňom a on sa s nepríjemným výrazom zabodnutým do mojej tváre uhol a zamrmlal- môžeš prejsť.
Celkom normálne. Tak som aj ja prebehla.
S výdychom a úškrnom sme rýchlym krokom kráčali preč.
Stál tam ako socha a hľadel do diaľky.

Pamätám si ako som pohodila hlavou a kučeravé pramene ma šibli do tváre, pamätám si ako sa kamarátka zasmiala a ako som si popravila ramienko na obľúbenej čiernej taške (leží dotrhaná na dne krabice), pamätám sa, pamätám..
ako som sa na zlomok sekundy obzrela a hneď pohľadom namierila späť a potom som sa v nemom šoku obzrela späť a tak ako v tejto chvíli viem, že raz zomriem, tak som v tej chvíli vedela, že je koniec..

Priam letel vymrštený vzduchom, utekal s nenásytným výrazom na tvári, za nami..
Skríkli sme.
A utekali.
Sekundy sa zmenili na nekonečné hodiny. Cítila som svoje srdce a slabosť v nohách. Potrebovala som bežať rýchlejšie, musela som! A nedalo sa už viac..
Kamarátka zabočila do trávy. On bežal za mnou. Tušila som to. Vedela som to.

Neprehral sa mi v hlave život ani nič také. Prehrala sa mi v nej budúcnosť...nič viac.
Chcela som umrieť. Skôr ako ma znásilní, som chcela umrieť.

Vrazil mi päsťami do chrbta. Nemo som padala..dole na chodník pri kríky. Jeho paprče svinské ma oblapili. Videla som nebo, slnko zapadalo, vlasy mi padali do tváre, jeho teplé telo sa na mňa pritisklo.

Zacítila som na perách zem, prach na pravom líci, cítila som ako sa mi taška obkrútila okolo rúk, zviazala mi telo, znehybnila ma (bol silný), myšlienky splašene utekali.
Cítila som jeho prsty jemne blúdiace po mojích stehnách, sťahujúce oblečenie s tichou nehou z jeho strany. Všetko sa dialo rýchlo s brutalitou, ale nekonečne spomalené v mojej hlave, udretej o chodník.
Dychčal mi do ucha, gniavil mi dlane, ramenami ma pritláčal o zem.
Kričala som.
Kričala som veľa a hlasno.
Kopala som, krútila sa, nadávala mu.
Hľadel mi so šialeným výrazom do tváre. Vtedy som to ešte nevedela, ale bolo to poslednýkrát čo sa mi do nej vpíjal pohľadom.
Slnko mi jemne zasvietilo do vydesených očí, pomaly sa dostalo až k okraju môjho pohľadu a môjho života a zapadlo, odišlo do hustnúcej tmy..

(Ostatné veci sa zmazali ako celý život.)

Chúlila som sa v policajnom aute. Rozprávala. Boli ticho. Prešli sme všetky miesta v parku.
Nenašli sme ho..

Na studenej dlážke, nahá si objímam kolená, puknuté zrkadlo ako nemý výkričník, slzy zašpinené myšlienkami naňho, utieram drobnými päsťami vytekajúce sklá z mojej duše.

Ja viem, všetci máme nárok zabúdať. Ale ja nikdy nezabudnem. Musím ho nosiť v hlave všade so sebou, kamkoľvek pôjdem. Vždy sa obzriem a vidím ako tam stál. Vidím ako mi ten poslednýkrát hľadel do očí. Každý deň mu znova poviem: Zbohom.

Raz ho možno nájdem.

 Blog

83 0 0 0 0

Komentuj

26 komentov k blogu