Kto mohol vedieť pred rokom, že z nás bude hrob?
Sindy bola pre mňa všetko. Len ona ma mala rada celou dušou, celým detským srdiečkom. A predsa mi nebolo dovolené byť s ňou.
V deň jej operácie za ňu dali slúžiť omšu. Ja som jej písala dlhokánsky list do nemocnice. Sama vonku som sa vozila na korčuliach. Hľadala som ju všade, pozerala som do tváre každého dievčaťa, či to nie je ona. Viera je len optika...a boli sme ešte len deti...
Vošla som k nej do izby. Na hlave mala šatku. Zrazu si ju stiahla. Jej krásne vlasy boli nenávratne preč.
Namiesto nich kričala holá lebka.
Zašomrala som, že to jej skoro dorastie, hlavne nech jej liečba pomôže. A tuho som ju objala. Prudko som sa nadýchla, cítila som jej trčiace rebrá, cítila jej pokožku, ktorá voňala liekmi, mala takmer žltú tvár a vypadalo jej aj obočie a mihalnice.
Chcela som kričať od duševnej trýzne.
Bolelo to.
Bolelo...
Celé dva mesiace čo sme mali letné prázdniny som s ňou presedela doma, za zavretými oknami a zatiahnutými žalúziami.
Hľadela som, ako ju choroba ničí, ako sa ľahko unaví, ako sa jej mení nálada. A predsa som bola nekonečne šťastná a vďačná, že mi niekto tam hore, Boh alebo anjel dovolil byť s ňou.
Celé dni sme sa hrali, čítali si, kreslili, ja som si písala poviedky a občas, keď slnko zašlo, sme vyšli von.
Raz sme šli okolo skupinky deciek, keď zafúkal vietor a Sindy zhodilo klobúk.
Nastalo ticho.
Decká hľadeli na nás.
My dve na nich.
Ako som sa zohla po klobúk a nasadila ho Sindy na hlavu nasledovali salvy smiechu.
,,Ty si chalan či baba?“
Zmrzla som, Sindy prehltla.
,,Poď, ideme preč, nepočúvaj tie hnusoby.“
Ako sme sa vzďaľovali, ktosi vykríkol:
,,Rakovina! Rakovina!“
A smiech.
V srdci mi vybuchla nenávisť.
Sindy začali po lícach tiecť slzy.
Rozbehla som sa za chalanom, zdrapila ho pod krk a zlostne mu povedala.
,,Zavri hubu ty odpad, inak ťa vlastná matka nespozná.“
A odišla som.
Sindy nechcela už viac ísť von. Neskôr si kúpila parochňu.
Veľa sme sa spolu smiali. Sindina mama nám nosila zákusky a pitie, ale Sindy nič nechutilo a nechcela piť.
A musela.
Tak som pila toľko, koľko mala ona, aby po mne opakovala a splnila príkaz lekárky.
Raz zo srandy vymenila naše poháre, ja som sa napila z jej. Sindy sa smiala a ja som zistila, že v tej vode mala zamiešané lieky a čo sa teraz stane keď ich mám v sebe ja?
Bolo mi to jedno.
Boli Vianoce a Sindy ukazovali v televízii.
Vianoce na onkológii, 2004.
Spolu sme to pozerali. Neskôr keď sme išli s jej mamou do mesta, ľudia ju zastavovali na ulici a pýtali sa, či to bola ona.
Bol Silvester a priateľ jej sestry nás zobral von, pustiť veľký ohňostroj. Držali sme sa so Sindy za ruky a radostne výskali pri pohľade na úžasné farby.
A zrazu prišlo Sindy zle.
Hrozne zle.
Padla mi do náručia a odniesli sme ju domov. Zostala som u nich na noc. Naťahovala mi na poduške dlhé vlasy a rozprávali sme si vtipy. Naklonila sa ku mne a objala ma.
,,Ľúbim ťa.“
,,Aj ja teba ľúbim.“ Odpovedala som.
Vtom sa ku mne nahla a pobozkala ma na pery a silno objala.
,,Keď zomriem, pôjdeš za mnou? Nechcem byť sama, chcem byť s tebou.“
,,Ale ty nezomrieš, Sindy...“
,,Ale keby náhodou!“
,,Tak áno, budeme spolu.“
O dva dni neskôr mi volala jej mama, nech prídem, vraj ma Sindy volá.
Pohoršilo sa jej.
Ráno chceli s ňou ísť do nemocnice.
Sindy ležala a vracala, v tvári zelená. Aká chudučká bola. Z tváre zostali len veľké oči a krátke strnisko vlasov.
Väčšia časť jej pečene bola preč, časť jej pľúc.
Moja Sindy.
Keď ju ráno odvážali sanitkou do nemocnice, naplnil mi vnútro pocit neskutočnej bolesti, sklamania a zlosti na svet. Ja som videla na jednej strane úžasné dievčatko s veľkým úsmevom, na druhej dieťa, ktoré zomiera, chemoterapiou ztýrané telo a dušu poznačenú nepochopením.
Utekala som preč, čo najďalej a za mnou utekal život.
Túlala som sa po uliciach, to robím vždy, keď sa cítím veľmi zle. Sama sa prechádzam za tmy po vonku a prehováram tie mizerné kvapky soli aby ešte poslušne sedeli na mieste a nekvapkali mi na bundu.
Išlo ma roztrhnúť.
V ruke som stískala list.
Všetko sa skončilo, vtedy v noci umrela tá Sindina časť. Už odišlo to kamarátstvo, ktoré malo trvať až do smrti.
Čo na mňa tak ľútostivo hľadíš život?
Sindy žije.
Svoj boj vyhrala.
A ja som šťastná.
Aj keď sme si už tak ďaleko.
Nikto sa už nikdy nedozvie, čo sa vtedy, dva roky po jej vyliečení stalo...
Slizké prsty bubákov mi stláčajú hrdlo a mňa zadúšajú vzlyky. Akú krutú optiku vo vieru života mi nastavujú.
Ako veľmi som sa sklamala v najbližších ľuďoch...
Blog
Komentuj
19 komentov k blogu
1
inkss
26. 8.augusta 2010 18:57
: disappointed: smutné ... neznášam takých prijebaných ľudí ( prepáčte za výraz ale inak ich nejde pomenovať ) čo sa smejú na ľudoch čo sú bud chorí alebo telesné postihnutí :/ tí ľudia sú uplné nuly pre mňa
5
@inkss aj pre mňa sú to úplné nuly a bohužiaľ takých ľudí je dosť..človek sa aj snaží nevšímať si ich, ale niekedy to nejde..
7
@miuska1 @ciernaruzicka ďakujem, aj mne vzala rakovina najbližších ľudí, len dúfam že sa ešte dožijem času, kedy budeme mať na ňu liek ktorý zaberie...a je veľmi smutné keď sa niečo takéto prihodí..
10
Veľmi dobre napísané. (Po tvári mi stekajú slzy ako veľkému decku. Som veľké decko. Divím sa, koľko tých sĺz vo mne je. Ach. Ďakujem za zážitok.)
11
@thiness slzy majú oslobodzujúci účinok..aj ja som ešte stále dieťa v tomto som rada že sa ti článok páčil..a ja ďakujem za pochvalu
13
až som sa rozplakala.. ...
krásne..
..a inak to je fikcia alebo sa to vážne stalo?
krásne..
..a inak to je fikcia alebo sa to vážne stalo?
15
@eeozniap no inšpirovala som sa..ak by sa niekomu podarilo vojsť do archívov televízie Markíza a nájsť tam záznam z decembra 2004 s názvom Vianoce na onkológií, možno by tam aj videl dievčatko z môjho príbehu..a som rada že sa ti to páčilo
16
Bože, som tak rada, že to je iba fikcia, aj keď je na svete mnoho takýchto reálnych príbehov. Bolo to úžasné.. nikto si nezaslúži takto trpieť...
17
tieto riadky mi pripomenuli peklo, ktoré som prežívala pred rokom a pol.. je to napísané pekne , klobúk dolu... keby som to neprežila , nezistila by som , že je to fikcia ...
18
@tragikomik v podstate..ak mám byť úprimná..inšpirovala som sa dosť vlastným životom, ale Sindy nie som ja..len niekto mne veľmi blízky..ale nerada by som, aby sa nejako daná osoba našla v niektorých častiach môjho príbehu, tak radšej nehovorím narovinu čo sa mojích článkov týka čo je a čo nie je pravda, len v náznakoch..asi som ten typ človeka čo si zúfalo chráni súkromie a som šťastná že ťa to zaujalo
19
@frederika ďakujem za pochvalu a ani nevieš ako ma mrzí že máš takú smutnú skúsenosť za sebou život sa vie niekedy kruto pohrať...dúfam že už sa teraz máš oveľa lepšie..
Napíš svoj komentár