Samozrejme v sprche bolo fajn a nestihol som si spraviť jedlo do práce. Večer na to tiež nebol čas, prišiel som totiž sfjačený ako múmia a naliaty ako ujovia, ktorých som ako malý chlapec vídal pri večierke na sídlisku. Smutný zo seba a z celej situácie si do tašky pchám toasty a cottage cheese. Odchádzam.
Kráčam na miesto, auto je už tam. A v ňom všetci poliaci, buď sfúkaní, alebo na dojazdoch, skôr to prvé. Plne auto odchádza a ja tam stojím ako kokot. Nevadí. Príde druhé auto. Prišlo. A zatiaľ prišli aj ďalší kolegovia. Medzi nimi aj môj bulharský kámoš, ktorý mi podáva jointa. Keď dofajčíme, nastúpime a odchádzame. Tam, kam sa mi tak nechce ísť, do práce.
Ešte je tma a z okna vidím rieku, na ktorej druhom brehu je centrum mesta. A obchod. A coffe shopy a obchody a samí cyklisti a moslimská škôlka a tak ďalej. Už si predstavujem ako po práci pôjdem práve tam a kúpim si niečo mega super na jedenie a nejaký poriadny smradľavý bubblegum od marokáncov.
Po príchode do práce sa rýchlo postavím do radu na slúchadlo a kompjuterík. Vidím pekné poľky, vidím krásnu maďarku Fanni, vidím týpka ako mi dáva čo chcem a odchádzam do jedálne, na tých 5 minút. Načapujem si 3 poháre mlieka a sadám ku 3 kamošom. Traja sme unavení, štvrtý nie. Jeho zrenice mi vravia, že dnes sa mu chce robiť. Je čas ísť.
Vyberám si svoju káru, do sluchádka poviem čo treba a začína sa 7 hodinová naháňačka po sklade. Norma je oukej, ale keď robíš pomaly, čas ide ešte pomalšie. A ak robíš rýchlo, ide rýchlejšie, ale o to skôr si dojebaný a najebaný.
Cez prestávku si dávam cottage s toastom. Ešte aj upratovačka na mňa pozerá ako keby to videla 1.x v živote. Na holanďanku moc drzá.
Po hodinách robenia zo seba kokota v sklade je čas ísť domov. Prezlečiem sa a idem na parkovisko, kde ma čaká auto a pár dojebaných poliakov už je v ňom. Nechám voľné miesta pre ďalších poliakov a pôjdem radšej s kamošmi na ďalšom aute, keď prídu? Počas uvažovania sa pri mne zjavila skupinka kačiek, ktorým som do zobákov rozdelil moje zvyšné toasty a nastúpil som. Konečne.
Doma si dávam sprchu a cítim sa super z toho, že už som doma. Po sprche sa napchám keksami (moje jediné jedlo, kt. mi ostalo) a zapíjam vodou. Som najedený. Môžem isť do mesta a nakúpiť čo treba. Pred tým však skočím za kámošmi, aby sme dali jointa. Nakoniec som si dal blunta a nikde som nešiel. Hrali sme Xbox, počúvali hudbu, smiali sme sa. Zmotali sme znova a šli sa prejsť k jazeru. Bolo to krásne. Mal som všetko v piči, bol som ďaleko od všetkého, len ja, moji kamoši, drogy a skurvená práca, ktorú som popri tom prehliadal.
Keď sme prišli domov, poliak Seba nám už ukazoval čo si dáme na večernú imprezu. Kolieska s názvom Bentley! Konečne.
Odbilo 21:00 hod, bol som unavený a hudba hrala tak, aby všetci naokolo vedeli, že u nás je impreza. Kamoš ma zavolal do kuchynky, boli sme tam traja a on mal na dlani 3 kolieska. Zobrali sme si ich a poslušne zapili, ako keď si choré dieťa vezme vitamín c od mamičky.
Šli sme ku mne aby sme zobrali nejaké piva, keďže u mňa ich bolo celkom požehnane. Amstely sme doniesli ku kámošovi a ľudí pribúdalo. Bolo nás tam asi 20-30. Čechoslováci, poliaci, bulharskí kámoši, maďari, aj krásna Fanni. Všetci sme sa chceli poriadne odjebať. Dopíjal som pivo a začal som cítiť energiu. Začalo mi byť horúco a začal som sa potiť. Videl som ako poliaci nenažrane jedli huby s diabolským úsmevom. Videl som ako kamoš drví matroš. Videl som ako sa leje vodka do pohárov. Potom som sa cítil najlepšie na svete.
Zahryzol som sa ako pes do kostičky a všetkých som miloval. Bol som emotívny a dojatý z toho, ako sme sa tam zišli. Viacerí sme to cítili rovnako. Chceli sme niečo spraviť. Vybrali sme sa pešo do mesta. Po ceste sme stretli černošky, ktoré sme volali ísť s nami, ale len sa usmiali a bicyklovali preč.
Hudba z mini repráku nám hrala celý čas (hlavne
Keď sme prišli naspäť, sadli sme si na gauč, pustili hudbu a rozprávali sme sa. Rozprávali sme sa o tom, ako chceme v živote mať úžasné ženy, deti, dokázať niečo, bolo nám do plaču, prežívali sme silné emócie a sľubovali sme si, že sme tu jeden pre druhého nech sa deje čokoľvek.
Do 6 rána sme sa rozprávali. Potom prišla chuť držať už hubu. Emócie opadli. Išli sme spať. Keď som sa zobudil, bolo 14:00. Bol som mokrý ako keby som absolvoval ice bucket challenge priamo v posteli. A bolo mi na piču. Ako keby všetko o čom sme sa rozprávali tej noci, boli len kokotiny do vetra.
Dal som si sprchu, napil som sa vody a šiel som do mesta, kúpiť si konečne niečo na jedenie.
Do košíka som narval mandarinky, hrozno, papriky, paradajky syr, chlieb, nutellu a išiel k pokladni. Záhadne sa na mňa usmiala jedna moslimská žena stojaca vedľa pri pokladni. Ďalšia moslimská čaja za pokladňou nablokuje tovar, vysypem jej love a pálim domov.
Doma sa najem, až mi je na zvracanie. Dám si sprchu. Zdriemnem si. Rozmýšľam kto som, čo som, kde som, načo som a ako stále ojebávam sám seba.
Takto som fungoval každý týždeň až raz sme šli do Amsterdamu a keď sme sa z neho vrátili, od vtedy som s tým skončil. Je to skoro rok čo nefajčím, pol roka čo nepijem, pol roka nejem mäso, ryby ani vajcia, spoznal som ľudí, ktorí žijú tak isto a z kokota sa stál trošku menej kokot. Toť moja spomienka. Koniec.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár