Posledný rok mávam akési obdobia. Týždeň je všetko úžasné, krásne až neuveriteľné. Po týždi sa dostávam do každodennej krutej reality. Nakoniec týždeň depresijí a apatických chvíľ keď sa uzavriem do akejsi bubliny a nevnímam okolitý svet. Potom príde prechod zo dňa na deň sa mojej depresie stane týždeň šťastia.
Teraz som niekde medzi prvým a druhým týždňom alebo tretím a prvým ? Sama neviem. Prečo je všetko také zložité ? Ale nie o tom som chcela..
Pridala som zvuk, hrali pesničku
Vybrala som si výkres a uhlík. Začala som kresliť cestu. Teda.. neviem, či to bola cesta, ale niečo v tom zmysle. Mala to byť cesta niekam, kde je lepšie, cesta na krajšie miesto, na moje vysnívané dokonalé miesto. Nepoznám krajší pocit ako ten, keď držím v ruke ceruzku, uhlík alebo štetec. Vtedy viem, že dokážem vyjadriť svoje pocity, ale o tom som písala včera. Otvorila som si moju Zelenú knihu. Zelená kniha je niečo ako môj denník, píšem do nej všetky dôležité dátumy, všetko, načo raz budem chcieť spomínať, lebo mávam aj také chvíle. Chvíle keď si otvorím moju Zelenú knihu a čítam si. Listujem, pozerám si fotky, čítam si moje najlepšie básničky a úvahy. Zamyslela som sa. Už dlho som si nič nové nezapísala a pritom som toho toľko zažila za posledné mesiace: hádky doma, prvá hádka rodičov, plánovaný útek, moje záchvaty zúrivosti na hodine fyziky a informatiky(učí nás jedna "perfektná" profesorka, ktorá najradšej hovorí "Skúšaj", pretože sa jej nič nechce vysvetľovať, ale my nechodím do školy nato, aby sme skúšali, čo to dá, keď kliknem na túto ikonu, čo sa stane keď dám túto šípku..), moje ranné a večerné prechádzky za mesto, "akcie s novou partiou", cesta stopom zo SNV do Ili cez Spišský Štvrtok, rozhovory v mojej triede, prebdené noci..
Nič z toho sa mi zapisovať nechce a neviem, či pre moju lenivosť, alebo preto, že možno aj chcem zabudnúť..
Akosi sa mi zdá, že je všetko v posledných dňoch lepšie, aj keď nie je. Len som sa akosi prinútila všímať si len to pekné. Napríklad, že zrazu sme v triede aký-taký kolektív, zrazu ma nikto nebuzeruje, neodkuruje a nep*čuje po mne. Zrazu nemám chuť riešiť všetko hádkou, aj keď hádam sa celkom rada, mám rada pocit, že som vyhrala hádku, nie vďaka hrešeniam, ale vďaka rozumným argumentom. Zrazu nemám zlý pocit z toho, že zlyhali moje prázdninové plány -nejdem do Anglicka, ani do Paríža, ani do Viedne, ani do Prahy, ani do Nitry asi ani do Brezna a s Dúbravou to tiež nie je celkom isté. Teším sa na niečo iné, na niečo čo som inokedy nepokladala sa dôležité. Teším sa na voľný čas, ktorý využijem maľovaním, hlavne maľovaním, i keď si uričte nájdem čas aj na čítanie kníh a písanie tých mojich príbehov, ktoré sa z časti zakladajú na pravde, ale ktoré som upravila, aby som nepoužila skutočné mená a dátumy. Konečne sa teším z maličkostí a teším sa, že sa teším. Prečo ? Neviem. Len dúfam a verím, že mi to vydrží
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
santoss
4. 1.januára 2012 16:26
Tomu hovorim ozivanie. Go ahead
Napíš svoj komentár