Poviedku od Zuzany Holečkovej s názvom „Virtuálna bezádej“.
„Keby ktosi zhora potrestal všetkých nemožných chlapov za to, čo vyviedli, alebo proste iba za to, že vôbec existujú a strpčujú nám život, hneď by bolo na svete o čosi lepšie. Aj samotnej Zemi by to prospelo prospelo, pretože by nastal prirodzený odliv určitého obyvateľstva,“ pomyslela si Milly ironicky, kráčajúc reľudneným mestom z práce domov. Bolo neobyčajné letné sparno, pot stekal ľuďom po telách potokmi a v dopravných prostriedkoch sa nedalo dýchať. Radšej šla pešo.
V poslednom čase sa v jej živote udialo zopár, povedzme, kurióznych vecí. Z absolútneho z nedostatku slobodných, použiteľných a duševne nepokrivených mužo vo svojom okolí, si dala inzerát na internet.
Ako poslednú možnosť. Poslúchla radu jednej kamarátky, ktorá si týmto spôsobom našla priateľa, a tiež dala na ďalšie odporúčanie kamarátky nejakej kamarátky, ktorá si tak našla dokonca manžela. Spoľahlivá stránka. Vysoká pravdepodobnosť výskytu dostupných potenciálnych frajerov.
Prvý sa zdal byť celkom fajn, javilo sa, že majú pomerne veľa spoločného, no keď sa strei iskra nepreskočila a Milly, aj keď bol dotyčný celkom zábavný, cítila v kútiku duše krivdu. Potom si ešte chvíľu písali, ale konverzácia sa zvrtla na kôpku zdvorilostných fráz typu „ako sa máš“, „ja dobre“, „ty ako“, „a ako bolo v práci“... Postupne chlada až nakoniec ochladla úplne. Od druhého stretnutia očakávala viac. Ukázalo sa, že chlapík si hľadá ženu a je mu srdečne jedno akú, hlavne, že mu bude variť, prať, upratovať jeho vysnívaný dom a plne nahradí ceý rad drahých domácich spotrebičov. Keď sa jej opýtal, či nepreberá v jedle a má rada deti, vymyslela si nejakú stupídnu výhovorku a utekala kade ľahšie. Povzdychla si pri výklade s najnovšou kolekciou a bilancovala ďalej...
Ďalší sa pre zmenu domnieval, že keď si vymenili pár e-mailov, tak mu automaticky patrí a urazil sa, keď mu nepísala dosť často. Iný zasa tak vychvaľoval svoj zmysel pre rodin, až to bolo podozrivé. S posledným, ktorý jej bol sympatický, si dala radšej už len rýchlu kávu. Po dlhom čase dažďa svitol slnečný deň. Zdalo sa, že sa konečne dobre zabáva, aj keď mala trochu dojem, že dotyčný ešte nevyrástol zo študentských čias. Rozlietaný a trochu bláznivý, ale takým tým milým spôsobom. Napokon aj ona, napreik tomu, že sa občas cítila najmenej na sto, nepatrila ešte celkom do starého železa.
A usadiť sa ešte nechcela. Ostala s ním teda v kontakte a čakala, čo z toho vzíde. Potom jej doma prestal fungovať internet, a tak sa rozhodla, že si s týmto nástrojom dá na stý čas pauzu. Možno nadobro.
Cestou po korze sa jej v mysli vynárala perspektíva dovolenky strávenej namiesto s vášnivým milencom v piesku s rozvášnene hádajúcou sa rodinou. Táto vyhliaka ju nijako neblažila. Nič to. Snáď na budúci rok. Alebo ďalší. Alebo ďalší. Musí ísť ďalej. A kúpiť si niečo na seba, inak sa utopí v depke. A potom sa otrasie. A pôjde ďalej. škoda, že vedci ešte nevymysleli program, ktorý by označil všetkých nehodiacich sa mužov ako nevhodné slovo v počítačovom dokumentne, aby ich bolo ľahšie rozoznať, prípadne, aby sa ich dalo úplne vymazať zo života a nahradiť správnejšími. „A možno,“ pomyslela si na záver, „to musím urobiť sama.“ A tak si zaobstarala nádherné šaty, vrátila sa domov, vymazala svoj profil na sieti, nahodila sa a vykročila v ústrety možno lepšej, no o to reálnejšej a hmatateľnejšej skutočnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
santoss
4. 1.januára 2012 15:47
Nikdy nepodlehejte zadne nadeji
Napíš svoj komentár