Zaujmavé ako som sa vždy uškŕňal nad tým po akých veciach sa niektorý ľudia vrátia k svojím bývalím partnerom. Alebo ako si čo najrýchlejšie zháňajú neakú náhradu ako dáku náplasť.
Teraz to akosi chápem. Mal som kadejaké krátke(vätšinou) vzťahy a nikdy som stoho nerobil vedu po rozchode. Mne samota vyhovovala vždy. Človek môže premýšlať a ako som uz spomínal nie som príliš zdielavý človek a tak my spoločnosť ani nechýba.
Až dokým som nezažil ozajstný trvácny vzťah kedy mi bola partnerka bližšia ako ktokoľvek na svete. Viac ako som si vedel predstaviť.
Keď som kôli jednej žene skákal po vlastnom egu a prehodnocoval svoje zásady.
Hmmm.... Stalo sa toho veľa. A asi toho muselo byť veľa aby som už viac nebol schopný zotrvať vtom vzťahu lebo ďalej by to bolo už popieranie vlastného charakteru.
Nechápte ma zle. Boli to najkrajšie dva roky môjho života. A keby som vedel byť otrokom bez cti tak by som to bral hneď. Ale načo by jej bol chalan bez charakteru? A ako by som sa jej ja vedel pozrieť priamo do očí ??
Nebudem to viac rozvádzať. Skrátka a dobre po dobre vyše štyroch mesiacoch samoty mi prvý krát v živote chýba niekto ským by som mohol zdieľať všetko. Vkľude aj bez slov. S ktorým by sme mohli len my dvaja spolu ťahať za jeden koniec povrazu. Dôverovať si a spolu sa biť zo životom tak ako to s kamaratmi nejde.
Cítim sa ako izolovaná sústava. Ktorá s okolným prostredím žiadno nereaguje. Bol som zvyknutý dávať daleko viac. Dávať všetko. A aj príjmať omnoho viac. A teraz som ako za sklom kde neni nic a na druhej strane sledujem život.
Aj keď mám daleko viacej času. A venujem sa množstvu vecí. Zlepšujem sa a napredujem (treningy, štúdium ,ostatné nepoviem Dám len tri bodky aby sa mi niekto nesmial , atď...) Napriek tomu že vidím že nestojím na mieste a nehnijem v apatii. Absolútne nič ma nenapĺňa. Cítim že plítvam každou sekundou života ktorú nezdieľam s milovanou osobou.
hmmm..... Zniem už pekne úboho Zajtra zas chytím život za gule a budem sa sním pasovať bez ohľadu nato že mám stoho pocit bezvýznamného boja. Takže toto je pravá izolácia. Tá ktorú si človek nosí zo sebou aj do spoločnosti.
Mám pocit že som nenapísal ani stotinu stoho čo mám skutočne na srdci No nič. Snaha bola
Grammer nazis are welcome and I hope I used all your favourite flavours
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár