Môj nový svet

Je leto. Horúce, krásne, plné zážitkov na ktoré človek nechce nikdy zabudnúť. Hovorím si, že sa to nikdy neskončí,že vždy budem na tomto mieste s ľuďmi ktorých mam rada. Tu neďaleko kde som sa ako malá naučila bicyklovat, kde som si kedysi chodila kopať svoju loptu ktorú mi neskôr otec náhodou praskol. Nepripúšťam si to, ale aj tak každý večer počítam dni do toho DŇA keď sa odstahujeme a ja vymením jeden svet za druhý.


Netuším ako, ale zrazu sa vonku začalo stmievať skôr. Teplomer už neukazoval 28 stupňov ako doteraz, ale o niečo menej. Pre mňa to symbolizovalo jednu vec.Nie, že je koneic leta, ale že je koniec tomu, čo som doteraz poznala. Bola som plná očakávaní, čo nové prostredie prinesie. Aká bude nová škola, koľkokrát sa cestou tam stratím alebo či sú v hlavnom meste naozaj až takí hrozní ľudia, ako ma vštci strašili. Na druhej strane by som sa na všetky moje očakávania radšej vykašľala a ostala v mojom mestečku, na mojom sídlisku kde boli paneláky všade naokolo, ktoré som si počas tých rokov taktiež zamilovala.


Zrazu mi napadli veci nad ktorými sa človek vôbec nezamýšľa a už duplom by ho nenapadlo, že aj tie by mu mohli chýbať. Spomenula som si ako keď som bola chorá pozerala som sa z okna izby na moju školu, kde spolužiaci práve na telesnej vonku behali. A keď som bola schopná sa do krvi pohádať s mamou len kvôli tomu, že sa mi nechcelo ísť do obchodu, ktorý bol od nás vzdialený asi 10 metrov. Alebo keď som jedno ráno vstala o desať minút neskor ako zvyčajne a začala som protestovať že nejdem na prvú hodinu, lebo by som to nestihla.

Presne na tieto kraviny som si spomenula a v tom momente ich aj sto ráz radšej prežila, akoby som sa ich mala nadobro vzdať.


Vedela som že to príde, ale nie že tak skoro. Bol to deň, keď som sa mala nadobro presťahovať. Bolo to ťažké pri predstave že ešte včera ma kamaráti utešovali, že všetko bude dobré.

Túto časť si veľmi nepamätám. Len si spomínam ako sedím v novom byte, v mojej izbe a smútim, zároveň sa pripravujem na zajtrajší prvý deň na strednej. Bolo to deprimujúce a keď mi zavolala naj kamarátka ešte horšie. Chvíľu sme smútili spolu a potom som šla spať, uvažujúc o zajtrajšom dni.

..........

Dnes po pol roku si uvedomujem, že na svete sú oveľa vačšie tragédie ako sa len odsťahovať. No vtedy by mi nikto nevyhovoril že je to to najhoršie čo sa mi stalo. Aj teraz mam niekdey také stavy že by som sa do Banskej Bystrice vybrala aj pešo, len aby som tam bola s našou partou. Zistila som však že ľudia v Bratislave sú úplne normálni o nič namyslenejší ako ostatní. To je len zkreslený názor zvyšku ľudu Stratila som sa tu zatiaľ len raz a ani to nebolo nejaké tragické. Proste je to všetko v pohode. Viem, že úplne ma vylieči len čas ale do tej doby sa budem baviť s tým, čo tu mám. To sú nový super spolužiaci a polus 500 metrov od bytu. S tým sa dá prežiť, čo poviete?


PS: Tento článok je venovaný všetkým, ktorým sa niečo takéto stalo a tým, ktorým sa odsťahoval dobrý kamarát a ich jedinou záchranou je teraz mobilný telefón.

 Denník

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu