Lenže byť smutná je dosť, v prípade, že sa to deje často je to až príliš. Ľudia nemajú radi smutné duše, ľudia sú príliš zaneprázdnení a príliš unavení. Ľudia nevedia, čo majú povedať.
Tak som sa naučila mlčať. Mlčím a toto ticho ma proste zabíja. Poznáte to, chcete hovoriť, ale slová sa vám zaseknú v hrdle a nechcú von. Náladové slovesá a namyslené podstatné mená. Okrem toho, kto chce počuť pravdu? Pravda nie je v móde, pravda je krutá a pravda oslobodzuje.
Bola som obviňovaná, že sa neviem vyrovnať so svojim životom, bola som obviňovaná zo sebectva, bola som obviňovaná z hlúposti a nedokonalosti.
Naučila som sa nenávidieť každý výkyv, všetko čo je mimo normál. Naučila som sa báť svojich pocitov a ignorovať svoje potreby. Naučila som sa poprierať a klamať. Lenže, aj tak so mnou neboli ľudia spokojní a nebola som spokojná ani ja.
Potom som nazbierala všetko odvahu a začala vraveť pravdu, bolo to pomalé a bolestivé a ľudia boli ešte menej spokojní. Začali odchádzať.
Omnoho bolestivejšie je priznať pravdu sama sebe, priznať si vlastné slabosti, priznať,že úplné banality ako prejsť tmavou ulicou, najesť sa, alebo stráviť pekný deň s rodinou, to všetko je boj....
Všetci klameme, klameme ľuďom , ktorých sme mali, alebo máme radi. Nechceme im ublížiť, nechceme sa hrabať v starých ranách. Nechceme aby si o nás robili starosti. Ticho ich prosíme aby nás jednoducho nechali žiť...aby nás nechali dýchať...možno to nikdy neskončí....možno to tak má byť....
Nemôžme ovládať, čo sa nám stane alebo naším blízkym. Jediné, čo môžme urobiť je vstať a ísť ďalej, podporiť ich. Byť tu, nesúdiť, byť trpezlivý, empatický a láskavý. Sme ľudia, nie sochy, ľuďom sa niekedy ubližuje, ľudia sú niekedy chorí alebo na dne, sme len ľudia.....
Som len človek, slabulinké stvorenie, ktoré sa sotva naučilo, čo je to život...všetko je to dávno,ale súčasne tak čerstvé, tak desivé a bolestivé....
Som len človek, preto ťa prosím nechaj ma odísť....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
nechci byť normálna, nestojí to za to...nezáleží na to ako im vyjdeš v ústrety nezavďačís sa....
Dnes sa učím užívať si všetko čo ma odlišuje od všetkých tých strašne normálnych ľudí, učím sa počúvať svoje potreby...a patriť sebe nie ostatným...
Dnes sa učím užívať si všetko čo ma odlišuje od všetkých tých strašne normálnych ľudí, učím sa počúvať svoje potreby...a patriť sebe nie ostatným...
3
Ja by som sa tak chcela vyjadriť k tomuto článku obšírnejšie.. Ale v takúto neskorú hodinu môžem povedať len jedno: S niečím súhlasím. A s miečím nie .
4
Asi vravím za všetkých komentujúch, čo sme tu, že každý sme tu prišli v neskorých hodinách a tak nejak to už tak bude, že na konci dňa alebo začiatku nového hodnotíme, uvedomujeme si a premýšlame nad situaciami, ktore sa v priebehu dna stali...co mohlo byt inak, mna tu napr. zavialo par blbosti, ktorymi som dneska dost poublizovala par ludom, paradoxne tych, co mi na nich najviac zalezi. Nezhodli sme sa v istych nazoroch, o ktorych som vsak bola presvedcena, ze su spravne, ale oni to tak zjavne nebrali. Traja ludia, kazdy dnes po hadke so mnou, perfect koniec dna ale co uz...mozno som divna, ze veci co poviem, niekedy nevyjdu tak ako chcem, a bud su nepochopene pre zmysel mojich nazorov alebo proste len preto, ze su nepochopene nedorozumenie...ale na prvy dovod ciastocne nachadzam odpoved tu, nieco, co vo mne je uz dost dlho, len som si myslela, ze som viac menej sama, nie doslova, ale proste niekedy radsej za ucelom vyhnut sa hadke a odlisnej nazorovosti mam taky pocit, ze by sme si asi mali klamat vsade(na chatoch, a co je horsie, asi aj medzi sebou face-to-face), nebrat ohlady na nase vnutro a potreby, radsej klamat a prave to nas ochudobnuje o to, preco si sami sebe ludia prideme tak falosni a zli. Lebo na jednej strane nechceme pocuvat pravdu a nechat si na seba s*at, ale na druhej sme ochotni znasat rozdielnost nazorov, a nie je samotna pravda predmetom nezaujmu ludi, ktori si proste nebudu vyberat niekoho, kto "neklame"? Radsej nech je ticho,co na tom ,ze si tym "mlacanim a nevyjadrenim svojho ja" vlastne vytvarame utrapene schranky , navonok fajn, vnutri zozierane z kazdej strany... Preto budem radsej dbat na svoje potreby a nenecham sa len tak znicit vsetkym co je okolo, ako ono to je dost krute niekedy a egoisticke, a nevravim, ze stale si za kazdu cenu vyjadrit nazor, aby som niekomu spravila napriek, len taky zdravy pomer medzi tym, co vydam zo seba a prezentujem ako moj nazor, co ma vlastne oslobodi ale zas aj tym, ze trosku spravim ustupok aj druhym, a zaklamem ak je treba, milosrdna loz atd...dneska to bolo v mojom pripade o subjektivnych potojoch, ktore ostali viac-menej nepochopene, a dost to bolí, ked vidis, ze ludia pre tvoje nazory trpia...a potom co je lepsie? Klamat alebo drsne vraviet pravdu do oci...
Napíš svoj komentár
ja som sa to nikdy nenaučila preto som sa nevedeľa/neviem nikam začleniť (medzi normálnych ľudí)
vždy som chcela byť normálna ale nikdy som nevedela ako na to.