„Mňa neprekoníš!“
To boli moje posledné slová adresované vrtkému koníkovi predtým než sa mi z hrdla vydralo priškrtené „áááááá" a ešte predtým, než som dopadol na tvrdú zem a urobil si opuch oka.
Zvláštne aké myšlienkové pochody sa vám vedia vybaviť pri narazenej hlave...
Zbadám kvapku krvi na predlaktí, ale nie je od vpichu ihly, so striekačkou ktorú by niekto držal v latexových rukaviciach. Včera sa mi v jedných potili ruky, keď som si ich nasadil pri oprave motorky. S tou som bol minule na motozraze a práve v polovoci spanilej jazdy mi vyhorela sviečka. Sviečky... zvláštny pocit klásť ich na hrob.
Hroby, najbohatšie miesta planéty. Toľko nevyužitého potenciálu... pudy, nádeje a túžby podľa ktorých nikto nikdy nejednal, všetok zatratený pokrok ľudstva, ktoré zaujíma viac čo im dávaš, než potenciál alternatívnych možností. A tak si v živote kvôli nezáujmu navzájom dávame PÁPÁ. Niektorí ešte zaprajú radosti dosti a vám sa skľúčia kľúčne kosti. Idylka jedného dilka. Aj to je scenár, z ktorého sa učí. Kvázi k fázi. Niekedy by som mohol byť zatvorený do orechovej škrupinky a cítil by som sa kráľom nekonečných priestorov. "Vraciam sa do seba a nachádzam celý svet." A vtedy vytesňujem čakania na spásu a som unavený z učiteľov a ich premúdrelej vážnosti. Zišiel by sa mi skôr nejaký odnaučiteľ... pretože naučíme sa mnoho zbytočných vecí, ktoré nám neskôr prekážajú... Prekážky treba zdolávať, aby sme sa dostali k tým fajn chvíľam.

Keď pozorujem západ slnka.. ako sa obloha zafarbuje krvavočerveným nádychm, nepotrebujem aby mi niekto vykladal, že je to len Rayleighov rozptyl... ja cítim viac, krásu, neobyčajnú pominuteľnosť chvíle... a mizernú ľudskosť, celú pochovanú pod nánosom rozpakov z toho, že sme na svete.

Chlp v póre pracoval vo svojom obore. Strácal sa v bontóne. Farboslepé rožky si razili cestu v dave. Celebriťky si robili z osobného prospechu verejné blaho. Moja neterka by sa ma spýtala: „A potom?"
A potom prišli vianoce a chodil vonku venčiť salónku, ktorú volal Sacharid. A keď na niečo nemyslel, tak to nebolo. Prosté. Príroda ale nie je selektívna, príroda proste je. A to už nie je celkom prosté. Aspoň pre mňa nie. „Sú veci hlavné a sú veci pohlavné", povedala feministicky naladená slečna, pre ktorú boli chlapi len prívesky za vtákmi. Niekedy je to ťažké rozlíšiť od lucidného sna. Možno som niekde miesto taxíka nasadol na Lobotomobájl...

A možno som spadol z koňa.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
ssnehulienka  25. 8. 2014 02:34
fúú. máš dosť zaujímavé myšlienkové pochody na môj vkus
Napíš svoj komentár