presne iné,
ako by mali byť.
Láskou sa celá nechám pohltiť.
Si tým, čo každý hľadá,
si láska, smútok,
možná zrada.
Tou láskou sa nechám pohltiť.
Tajomno je mojím domom.
Skrývam sa sama pred sebou,
a pred pocitom, ktorý ma zhrýza.
Takou láskou sa nechám pohltiť.
Myšlienky a dni plynú.
Rýchlejšie ako by som chcela.
Nemôžem to ovplyvniť.
Taká láska ma nesmie pohltiť.
Nevyznám sa v tom sama,
veď možno ani nechcem.
Mám rada tie rána,
keď sa zobudím a viem,
že ťa uvidím.
Taká láska ma musí pohltiť.
Noc je jasná,
deň sa do tmy oblieka.
To je zvláštnosť človeka.
To je láska, čo pohltí.
Prečo nepovedať to,
čo má byť povedané.
Prečo si nemyslieť to,
čo nie je zakázané.
Topím sa v prívale zvláštnych dní,
kedy sa vo mne nič nezlomí.
Nechce, nemôže.
Neuvedomujem si nič a všetko.
Všetko mi je jedno.
Záleží na tom?
Čo koho po tom...
Možno to niekoho zaujíma,
možno nie...
Zvláštne spojenie...
Také čo dáva nádej a cit.
Možno niečo pochopiť.
Niekomu niečo dovoliť.
Spamätať sa zo snov,
krásnych a smelých.
Hrať sa s myšlienkou...
Môže to byť zaujímavé.
Stať sa stane, čo sa má.
Duša sa tomu odovzdá.
Poddá sa tomu,
čo uzná za vhodne nevhodné.
Je mi to dosť
vzdialene podobné.
Tak osobne neosobné,
ako sa len dá.
Tak sa so mnou láska hrá?
Tak sa so mnou hrá...
Mám mnoho pocitov,
a si za nimi ty.
Dobre to vieš,
a neotočíš sa chrbtom.
Takú lásku si musím vážiť.
Takú vzácnosť si každý musí strážiť.
Nevie o tom nikto,
no myslia si to všetci,
zvláštne veci.
Veci čo prídu, keď to čakáš...
Keď nie,
tak je to to isté.
Vymaňme sa z toho, čo poznáme!
Túba je sila a moc.
Dokážeš s ňou aj to,
čo sa nedá.
Som z toho smädná po láske. Príde to čo má?
Viem, že ak aj áno,
tak nie.
Niekedy to bolí, niekedy strašne šteklí.
Niekedy sme z toho chorí,
niekedy zdraví na veky.
A tak sa láska točí dookola.
Je krásna, keď je holá.
Tak neodievajme ju,
chráňme to, čo máme.
A možno si túto hru ešte niekedy,
niekedy zahráme.
Takou láskou chcem byť pohltená.
Chcem z nej padať na kolená,
piť z jej čaše,
chcem veriť, že to neskončí.
Neskončí a neprestane,
to čo si dáme,
to čo chceme,
čo máme.
Čo môžme a čo sa dá,
čo príde,
keď nehľadáš.
Smeješ sa na tom,
na čom nikto.
Je to zvyk.
Sám si sľúbiš,
čo sám chceš,
čo smieš
a môžeš mať.
Láska sa nedá oklamať.
Nemôžeš jej povedať,
nechcem ťa,
nechaj ma,
odíď.
Tak to nechodí.
O to láska nestojí.
Nevie odísť na povel.
To je to, čo tak krásne bolí.
Má to zvláštnu príchuť.
Nezmení sa ničím.
Ani časom, ani niekým,
nijako,
nemá prečo.
Neviem prísť na spôsob,
ako to zmeniť.
Ani nechcem.
Pretože to chcem cítiť,
vlastniť, mať.
Len sama pre seba.
Dokázať to,
čo už veľa ľudí.
Ten pocit sa každého zmocní,
niekedy.
A čas beží rýchlo ako myšlienky.
Nezastaví sa,
nemá prečo.
Nevie čakať.
Proste to beží.
Možno tak ako chceme,
možno opačne. No od začiatku sa to už nezačne.
A bohvie, kedy to skončí,
kedy to zíde z mysle,
kedy z očí.
Tak sa to točí....
Tak sa to točí?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
endre-silentname
19. 3.marca 2010 21:32
Pekné... len podľa mňa až moc dlhé... ale pekné.
Napíš svoj komentár