Uvedomíš si, že nie všetci opustili teba, ale že ty si bol ten, čo opustil všetkých.
Kvôli niekomu, kto o to nestál si bol ochotný riskovať život.
Riskovať stratu rodiny, priateľov, blízkych.
A že paradoxne práve rodina, priatelia a blízki, sú tí, ktorí ostali a ostávali, kým ty si sa stával nikým.
Nebola som dobrou dcérou. A teraz to nespraví to, že umyjem riady, povysávam, upracem byt, nakúpim a navarím. Činy sú nič, oproti tomu, čo slová niekedy dokážu napáchať.
Nemala som ideálnu rodinu, neviem, existuje niekto kto ju má ? možno áno...
Existujú však ľudia, ktorí sú pre rodinu ochotní spraviť maximum, aj keď ich rodina posiela preč, aj keď im rodina ubližuje a dáva rany. Pretože majú presvedčenie, pretože majú vieru. Pretože v nich bola zakotvovaná myšlienka, že rodina je to najdôležitejšie, čo človek má.
Nedocenila som ich, ako som mala.
A aj keď to bolo často zlé, po tom, ako som si povedala dosť, už stačí, cez svoje zaslepené oči som nevidela, čo sú pre mňa ochotní robiť. Nevyžehlím to.
Sú veci, čo sú dopackané.
Potom sú veci, na ktoré treba čas.
Ten čas, ktorý už prešiel.
Idem na vysokú.
Za posledné 4 roky som si prešla kadečím. Nepodarené vzťahy, hádky s kamarátmi na život i na smrť.
Moja tvrdohlavosť. Úlety. Plač. Úlety. Plač. Ľútosť. Odhodlanie. Problémy. Plač. Smiech. Plač.
Vyžila som sa. Môžem o sebe povedať, že som sa vyžila dostatočne.
A potom prišiel ON.
Dal môjmu životu zmysel.
Teraz odchádza. Spolu so zmyslom.
Dala som všetko. Možno toho bolo primálo.
Neviem či natrvalo, neviem či navždy.
Za celý život som sa snažila zvyknúť na to, že milovaní ľudia v mojom živote neostávajú. Mala som problém niekoho si k sebe pripustiť zo strachu, že odíde. Trvalo dlho, kým získal moju dôveru. Tú ozajstnú dôveru.
Odchádza. Strácam ho. Som vyčerpaná z bojov. Bojov proti všetkým.
Myslia si, že vysoká zo mňa spraví človeka, ktorý bude potrebovať zábavu.
Ktorý sa dostatočne nevyžil. Ja však viem, že všetko je prchavé.
Viem aj to, že tými štádiami som si už prešla. Už nemám náladu, zobúdzať sa ráno s tým, čo som vyvádzala predošlý večer. Zobúdzať sa sama.
Je mi jasné, že sama budem. I keď obklopená ľuďmi.
Prišiel čas, postaviť sa k životu zodpovedne, či s ním, alebo bez neho.
Začať školu, dokončiť školu, nájsť dobrú brigádu, zdokonaľovať sa v jazykoch, bojovať za svoje sny, stať sa ženou s veľkým „Ž“
Takou, ktorú by chcel chlap stretnúť, i cez moju minulosť.
Takou, ktorá si raz pripustí chlapa k sebe, tak ako si pripustila jeho.
Cez to všetko viem, že každým jedným ďalším dňom, budem vstávať s otázkou, ako sa má a čo robí, či nezabudol, či sa naše cesty opäť skrížia a dostaneme novú šancu. Či si nebudeme musieť niesť x krát väčší kríž.
Budem s tým vstávať i zaspávať, kým sa pomaly budem stávať tým, kým chcem byť.
Tým, kto si raz zaslúži pravé šťastie.
Tým, kto ho bude hodný.
"Moje city k tebe slabnú deň za dňom."
*Kedysi mi kamaráti povedali, nemajú radi ľudí, čo vypisujú svoje myšlienky. Robia to len preto, lebo nemajú kamarátov, ktorým by sa mohli vysťažovať. Nie je to tak. Viem, že tí praví ostanú, i keď si to teraz možno neuvedomujem. Toto je môj boj. Ostala som sama. Nastala tma. Nasledujú dve možnosti. Buď ma úplne pohltí alebo výjde slnko. Niečo sa však stať musí. *
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár