Mierne som zaváhal pred stistnutím mosadznej kľučky dvier. Doma však bol pokoj. „Našťastie“ pomyslel som si. Vyložil som menší nákup a zalial si kávu. Dnes už tretiu.
Relaxoval som, súšasne rozmýšľal nad tým, aký mohol byť život pekný, keby boli niektoré veci iné.
Dvere znova zavŕzgali. Nezamykal som. Videl som úľavu v maminých očiach, keď zistila, že doma je relatívny poriadok. „Zlato, ty si upratal? Ďakujem Ti za to. Dnes som mala dosť ťažký deň.“
Pohľad na tú ženu bol zvláštny. Obdivoval som ju.
Unavené oči, tmavé kruhy pod nimi, ale tá sila, ktorá z nej vyžarovala, bola neprehliadnuteľná.
„Mami, pôjdem von. Sľúbil som kamarátovi, že mu s niečím pomôžem, nebudem dlho.“
Vonku je tma. A ja sa vraciam druhýkrát. Tento raz sa bojím. Je to tak zvláštne.
Keď sa dieťa bojí chodiť z domu, keď sa dieťa vojí chodiť domov, pretože nevie, čo sa stane najbližšie.
A či vlastne niečo bude. Už zdola som počul buchot a krik.
„-Ani navariť nevieš!
-Pozri sa na seba!
Čo si o sebe myslíš?!
Ja ťa živiť nebudem!“
Niečo buchlo.
Na okamih som zaváhal: „Ostať či ísť?“ Vedel som, aká bude moja voľba a rovnako som sa obával, že viem, aký pohľad sa mi naskytne vnútri.
To, čo som uvidel, ma však na pár sekúnd zbavilo všetkých zmyslov a ja som ostal stáť ako obarený.
Mama na zemi, okolo nej kaluž krvi z posledných síl hovoriaca „ Prosím, prestaň...urobím hocičo...“ a on si ďalej vrieska a búcha do vecí, ktoré mu zavadzajú.
Už sa na to viac nemôžem pozerať. Beriem prvú pevnejšiu vec, ktorá mi príde pod ruku.
Toto sa nebude opakovať.
Ja to už nedopustím.
Som ako posadnutý. Nie! Zachovám si posledné zvyšky rozumu.
Vytáčam 112. Prosím o pomoc, hlas sa mi trasie.
„Je chorý, ja to viem. Ale keď príde záchvat, je to neovládateľné.“
Žena na druhej strane odpovedá „Niekoho Vám pošleme...“
Sedím a čakám.
Chodím a čakám.
On na chvíľu stíchol.
On. Táto kreatúra nie je mojím otcom. Je to len telesná schránka ovplyvňovaná pudmi.
Zasa trieska.
Kde sú toľko?! Trvá im to pridlho.
Stačí. Čakal som dosť. Nie pár týždňov a ani mesiacov.
Pálka v mojej ruke je priľahká.
Kráčam neistým krokom priskoro dospelého chalana.
Hlavou sa mi preženie myšlienka „Som pán smrti a aj pán života. Spravodlivosti.“
Som hlavne bezbranný pri fyzickom tlako na mojich blízkych.
Stojím za ním, keď sa zas zaženie so slovami „Ty suka!“
S jeho výdychom mu pristane na zátylku moja rana.
Padá na zem. Udieram znova.
„Mojej matky sa už viackrát nedotkneš.“
Nie, nebudem ako on. Nie, nezabil som ho. Nie...
Skontrolujem mamu. Má pulz. Sanitka je zavolaná.
Beriem mikinu a utekám po schodoch.
Ja NIE SOM vrah.
Dole stojí policajné auto, sanitky.
Stíham povedať „Choďte na piate, ste tam potrební.“
Viac sa neotáčam. Nedokážem to.
Pravda ma aj tak nakoniec dobehne a ja som spravil len to, čo som musel.
Kráčam.
Strácam sa v tme...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár