Dievčina ruka hore, úsmev, fľaša, brzda, zrezaná fľaša, fľaša, brzda, žuvačky.... neskorý príchod domov, stvárňovanie triezveho prístupu po návrate...
...prázdne večery, prebdené noci, insomnie, úzkosti, vnútorné boje, preplakané chvíle, do krvi doškrabané končatiny...
...strata slobody, vnútornej i vonkajšej... snahy o úniky... výber nesprávnych vzťahov... dlhotrvajúce dná... opakujúce sa slučky... niekedy vo väčšom úseku, niekedy v kratšom...
Začiatok vysokej... zmena školy, zmena prostredia, zmena ľudí, nie definitívna, len čiastočná, Slovakistan je malý... ukončenie jednej zo slučiek. Zvýšený prívod kyslíka... sloboda, voľnosť, ale už iná, dospelá, jemne zviazaná pocitmi zodpovednosti.... krásne pocity, plno problémov...
Prečo neskúsiť novú slučku?
Prišla... slučkovali sme dlho, príliš dlho... a keď sa aj slučka uvoľňovala, nikdy nebola zvlečená.
Lebo však, keď si sa do tej slučky dostala, nestojí za to pri najmenšom nepohodlí dávať slučku dole, nikdy sa to tak neriešilo, nemáš tieto schémy v mozgu naprogramované... a teda.. jemné úniky a následné návraty do slučky. Slučka znamená určitú istotu... nie je to dobrá istota, ale to si ešte neuvedomuješ...
Zrazu ti to dochádza, koniec školy, ale ty si na tú slučku zvyknutá... nachádzaš prácu... slučka sa síce uzatvára, ale stále ju nezvliekaš z krku, lebo slučky sú fajn, celý život si žila vo vedomí, že nie si zodpovedná za svoj život, prečo by si mala byť zodpovedná za svoju slučku...
Ako sa hovorí v Malom Princovi „skrotil si svoju ružu, si zodpovedný za svoju ružu“..
Akási strata vlastnej identity spôsobená nespočetnými nesprávnymi krokmi do prázdna, hľadáš ju, nachádzaš ju..uvedomuješ si, že za to môžu nesprávne vybudované schémy, dá sa na tom zamakať, aj keď to nie je otázka krátkodobej snahy...
Dnes
... máme tu ďalšiu slučku.... vyčkávaš... máš tú slučku rada, ale predsa len tak dobrovoľne si nikto slučku sám od seba okolo krku neomotá... laso od slučky je stiahnuté nazad... je ti smutno... prechádza čas. Keď si situácie rozkladáš na drobné, uvedomuješ si, že v tomto prípade nešlo o tvoju túžbu mať okolo krku novú slučku, ale išlo o to vyhnúť sa strate blízkej osoby...
Začínaš prijímať to, že straty sú prirodzenou súčasťou života, niekedy prechodné, inokedy dočasné...
Steká ti po tvári slza.... slza smútku? Slza šťastia? Alebo len slza úprimnosti pred sebou samou? ...
Pozri sa dozadu.
Vidíš?
Prešla si neskutočnú cestu. 10 rokov. Prežila si. Miestami úplne plnohodnotne žila. Dosahovala sebou vytýčené ciele. Občas si nemala okolo seba plno ľudí, ktorí by verili, že to dáš. Ale dávala si. Krôčik po krôčiku. Cez problémy ku hviezdam. Do vzduchoprázdna, a ešte ďalej. Stojíš tam. Niekde v srdci cítiš bolesť z toho, čo sa deje. Ale už si uvedomuješ, že to tak má byť. Že je to možno len dočasné, a ak aj nie, tak to tak proste malo byť. Už vieš, že všetko sa ovplyvniť nedá. Že sú veci, ktoré je potrebné vydržať. Že na tých veciach možno o 5 rokov nebude záležať, pomiznú, prídu iné.
Uvedomuješ si, že si šťastná. Že si relatívne zdravá. Že máš v podstate všetko, čo k životu potrebuješ, síce strácaš... ale kto nestráca? Prevzala si zodpovednosť za svoj život.
Hovorí sa, že priatelia, s ktorými prežiješ viac ako 7 rokov, sa stávajú rodinou. A ty si si tú rodinu vybrala, stali sa rodinou. Aj cez kilometre, aj cez nezmyselné hádky, sú tu, a môžeš sa na nich hocikedy obrátiť, oni sa môžu obrátiť na teba. A to je to, o čo v živote ide.
Mať strechu nad hlavou, prácu, určité istoty.
A rodinu a priateľov, ktorí s tebou prežívajú to dobré aj zlé
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
27. 5.mája 2019 16:35
Dosť nuda
2
@antifunebracka o nudnom živote sa ťažko píše nenudne ale tak áno, aj nejaká dráma by sa tam dala zosmoliť, ale skôr také pre mňa to chcelo byť
Napíš svoj komentár