Kamarátka vravievala, že na posratého aj hajzel spadne. A život mi niekoľkokrát ukázal, že keď sa v čírom zúfalstve s očami uprenými doblba / do neba spýtam: "Čo ešte horšie sa mi môže stať?", horda diabolských scenáristov bažiacich po novej zákazke sa začne predháňať s čo najnepravdepodobnejšou zápletkou pre ďalšiu epizódu, ešte o level nižšie v tom bahne, v ktorom sa zrovna nachádzam.
Cítim sa otupená. Akoby mi vnútro vydolovali lyžicou ako dužinu melóna. Ostala len biela kôra, cez ktorú miestami presvitá zelená. A uprostred dutiny akoby bola stará, hlinou nasiaknutá a zaschnutá špongia, cez ktorú, nech sa snažím ako len chcem, nedokážem nič prefiltrovať, nič cítiť.
Nespoznávam sa. Môžem si vykričať celé vnútro, vyvracať tú najhoršiu špinu, plesnivé, čierne usadeniny z vnútorností ako hydra a potom sa hanbiť, akého zla som schopná. A viem, že to nie som ja, ale - kto vlastne som? Nepamätám sa. Po mesiacoch prichádzam na miesta, na ktorých som sa cítila živá a - necítim nič. Šok. Cítim sa, ako nezaujatý pozorovateľ, ktorý tam nikdy nebol, ktorému ukážu fotografiu miesta a on si nedokáže spomenúť. Ba čo viac, nechápe, čo od neho chcú a prečo dané miesto toľko ospevujú. Nepamätám sa na tú Lucretiu, ktorá sa po rokoch života s udupaným sebavedomím začala prebúdzať, objavovala svoj talent, svoju povahu, svoje silné a slabé stránky. Ktorá bola vytrvalá, stála v citoch a presvedčeniach, nadšená a otvorená všetkému novému. Chýba mi, neskutočne mi chýba, ale neviem ju nájsť a ani v zrkadle, ani vo svojej mysli ju nenachádzam.
Hovorí sa, že láska z vás vytiahne to najlepšie, urobí z vás lepšieho človeka. Čo potom prežívam teraz? Okolnosti posledných dvoch rokoch zo mňa vytiahli to najhoršie, jeho správanie vytiahlo to, o čom by som v živote nepovedala, že JA toho budem schopná - a tadáá, je to tu. Nedokážem sa vyznať vo svojom vnútri. Alebo sa v ňom vyznám až príliš dobre a to ma desí a nechcem si to priznať. Necítim nič. A nepamätám si, aké to bolo niečo cítiť.
And I have lived so many lives though I´m not old...*
Akoby som prežila niekoľko životov a užila si bolesť za desiatku ľudí. Akoby som žila a cítila v tak ďalekej minulosti, že už si ani nedokážem vybaviť, aké to bolo - a to som milovala celou svojou zlomenou dušou, tak intenzívne, že nič iné nejestvovalo. Občas sa mi vybaví detail, ktorý som mala už za dávno zabudnutý - jeho nerovnomerné strnisko a nafúknuté ružové líca, nevinný, detský úsmev. Jeho č.2 mandľové oči, ako som ich videla prvé razy, chĺpky na nose. Občas sa mi vybaví detail tváre alebo tela a neviem, ku komu si ho zaradiť. Prítomnosť zmiešaná s minulosťou a chute premiešané k nepoznaniu. Vôňa, ktorú som necítila roky, zabudnutý rúž, prsteň, zvuk vysloveného mena alebo miesta tým správnym tónom - a neviditeľná ruka rozopína zips na mojej hrudi a z tej sa ako dym z čarovnej lampy do širokého priestoru rozvinie malý svet so storočnou históriou, Indilin Mini world. A ja opäť žijem, na stotinu sekundy.
Nič už nebude ako predtým, už dávno nerátam svoje slzy...**
Sú chvíle, kedy už nedokážem ani plakať, a pritom som plná na prasknutie. Niekedy nádrž vyprázdnim, odpustím, aby sa do nej mohla vliať čerstvá voda, ale je to skôr mechanická činnosť. Niekedy celou silou ovládam dýchanie, sánku kŕčovito stískam do stuhlej grimasy len aby ma nepočul plakať a nezačal kričať, že opäť na seba pútam pozornosť a musím sa mať za každú cenu horšie než on. Tu sú city a emócie neželané divadlo.
Naposledy som po prvýkrát cítila strach, keď som si tlačila celou silou dlane na zašpuntované uši a napriek tomu počula, ako do mňa ako dýky vrážali slová, ktoré som nikdy nechcela počuť. Ani nemala. Nie ja. Že som p... Že sa za mňa hanbí. Nech si idem, aby ma vzápätí psychicky vydieral, aby som zostala a hádzal zodpovednosť za svoj život na mňa. Cítila som priam živočíšny strach. Nikdy v živote som sa necítila taká bezcenná ako počas tohto obdobia. Nikdy. Akoby bolo moje ja skurvený malý škrečok, ktorý zbesilo na pokraji infarktu behať v obrovitánskej klietke - v hlave.
Tóru Okadovi poradili, aby si sadol na dno studne a našiel sám seba, pretože zo dna studny vidieť hviezdy najjasnejšie.*** Vždy som s tým súhlasila a skúsenosť mi dala za pravdu - akokoľvek hlboko v sračkách som bola, o to jasnejšie som videla svoj cieľ a nádej. V čom to bolo v 2016 iné? Vidina uskutočniteľných cieľov napriek duši rozdrvenej na prach a istota, že pokiaľ sa budem snažiť a tvrdo makať, dosiahnem všetko - dvojitý diplom, ukončenie Erazmu, chudnutie, nájdem si super prácu, doktorát, tisíce plánov. Keď som v auguste 2018 odlietala z Jerevanu, bola som skalopevne presvedčená (pod vplyvom až neskutočných, osudových náhod, stretnutí a rozhovorov), že mám pred sebou pole nevídaných možností a môžem čokoľvek, stačí sa len snažiť. Drrrb, niekto nastavil časovač - tik-tak, tik-tak...
Búúúúúm!
Akoby to koróna celé rozvrátila. Akoby už osud človeka nezávisel od neho samotného, akoby nejaká prapôvodná sila chaosu hamletovsky vykĺbila svet z pántov, vtáčika na kľúčik hodila do šrotu, zavrela Boha do pivnice, sekerou roztrieštila kolo osudu a katapultovala Zem do nekonečného vesmíru bez pravidiel a rádu. Akoby odo mňa nič nezáviselo a akákoľvek moja snaha o zmenu k lepšiemu bola zadusená už v zárodku. Roztrhala nitky vzťahov. Namierila osvetlenie v tomto skurvenom ateliéri na skupinu "kokoti" a "zdravý rozum, ale upadajúci pod vplyvom kokotov" a akoby toto rozdelenie vôbec nebralo v potaz rozdelenie pred chaosom.
Nevládzem. Alebo "Ja-už-nemôžem", moja mantra posledných dvoch rokov.
Bože, nech už je koniec. Chcem žiť.
---------
* Nely Furtado - Try
** Marie-Mai - J´attendrai mon tour
*** Haruki Murakami - Kronika vtáčika na kľúčik
Úvaha
Komentuj
4 komenty k blogu
1
bot
15. 1.januára 2022 16:32
Veľmi sa ti podaril opis tých pocitov. Silne sa s tým stotožňujem. Je mi to ľúto. Niekedy je tou najťažšou vecou byť sebec. Nechať si priestor a nepúšťať do neho ľudí. Je dôležité si pripomenúť, že sme stále ľudské bytosti. Občas je ťažké prísť na to, čo presne to znamená. Podľa mňa to znamená, že sme často zmätení. Potrebujeme oddych. Priestor. Slobodu. Pokoj. Pochopenie. Súcit.
3
Pises krasne ale je to velmi smutne.
Nenechaj sa citovo vydierat, bud sebecka a odstrihni sa od toho, co ta tazi… aj ked to neni lahke ?
Nenechaj sa citovo vydierat, bud sebecka a odstrihni sa od toho, co ta tazi… aj ked to neni lahke ?
Napíš svoj komentár